Uzbekistan: zimou, letom, turistickým svetom (5)
SAMARKAND – Tamerlane, Timur (chagat., تیمور [Timür, Timōr] sa narodil 9. apríla 1336, v meste Kesh, ktoré je v súčasnom Uzbekistane a zomrel 19. február 1405 v meste Otrar v súćasnom Kazachstane. Bol stredoázijský turkicko-mongolský veliteľ a dobyvateľ, ktorý zohral významnú úlohu v dejiny strednej, južnej a západnej Ázie, ako aj Kaukazu, Povolžia a Ruska.
Zakladateľ Timuridskej ríše (okolo roku 1370) s hlavným mestom v Samarkande.
Bol ďalekozrakým vládcom a talentovaným organizátorom.
Timur po sebe zanechal desiatky monumentálnych architektonických stavieb, z ktorých niektoré vstúpili do pokladnice svetovej kultúry. Timurove stavby, na tvorbe ktorých sa aktívne podieľal, v ňom prezrádzajú výnimočný umelecký vkus.
Podľa zdrojov mal Timur rád šach (presnejšie shatranj). Šatranj (perzsky شَطْرَنْج / šātranj) je stolová hra pre dvoch hráčov, potomok Chaturanga a bezprostredný predchodca šachu. Čaturanga je dosková hra pochádzajúca z Indie. Je prvotnou formou šachu a predchodcom všetkých šachových hier, ako sú šógi, makruk, alebo čínsky šach. Vynechaním kocky a úpravou hry pre dvoch hráčov vznikla hra šatrandž, ktorá prešla ešte dlhým vývojom, než sa z nej stal šach v takej podobe, ako ho poznáme dnes. Čaturanga vznikla približne v 6. storočí. V tejto hre sa zrkadlilo zloženie vtedajšieho indického vojska. Výsledok boja bol ovplyvňovaný náhodou, lebo ťahy sa určovali hádzaním kociek.
Timur sa narodil 9. apríla 1336 v dedine Khoja-Ilgar neďaleko mesta Kesh (dnes Shakhrisabz, Uzbekistan) v Strednej Ázii. Timurovo detstvo a mladosť strávil v horách Kesh. V mladosti miloval poľovnícke a jazdecké súťaže, hod oštepom a lukostreľbu a mal záľubu vo vojnových hrách. Od desiatich rokov mentori – atabekovia, ktorí slúžili s Taragayom, učili Timura umenie vojny a športové hry.
Prvé informácie o Timurovi sa objavili v prameňoch od roku 1361. Začiatok Tamerlánovej politickej činnosti je podobný životopisu Džingischána: boli to vodcovia oddielov prívržencov, ktorých osobne naverbovali a ktorí neskôr zostali hlavnou oporou ich moci. Rovnako ako Džingischán, Timur osobne vstúpil do všetkých podrobností o organizácii vojenských síl, mal podrobné informácie o silách nepriateľov a stave ich krajín, požíval bezpodmienečnú autoritu medzi svojimi jednotkami a mohol sa plne spoľahnúť na svojich spolupracovníkov. Menej úspešný bol výber osôb do čela civilnej správy (početné prípady trestov za vydieranie vysokých hodnostárov v Samarkande, Heráte, Širáze, Tabríze).
V roku 1347 sa Chagatai ulus rozpadol na dva samostatné štáty: Maverannahr a Moghulistan (alebo Mogolistan). V roku 1360 Maverannahr dobyl Tugluk-Timur. V roku 1362 Tugluk-Timur narýchlo opustil Maverannahr v dôsledku vzbury skupiny emirov v Mogolistane a preniesol moc na svojho syna Ilyas-Khoja. Timur bol schválený ako vládca regiónu Kesh a jeden z pomocníkov mughalského princa.
Len čo chán prekročil rieku Syrdarja, Ilyas-Khoja sa spolu s Emirom Bekčikom a ďalšími blízkymi emírmi sprisahali, aby odstránili Timura zo štátnych záležitostí a ak to bolo možné, aj fyzicky ho zničili. Intrigy boli čoraz intenzívnejšie a nadobúdali nebezpečný charakter. Timur sa musel oddeliť od Mughalov a prejsť na stranu ich nepriateľa – Emira Husseina, vnuka Emira Kazagana. Nejaký čas viedli život dobrodruhov s malým oddielom a vydali sa smerom k Khorezmu, kde ich v bitke pri Chive porazil vládca týchto krajín Tavakkala-Kongurot a so zvyškami svojich bojovníkov a sluhov boli nútení ustúpiť hlboko do púšte. Potom, čo išli do dediny Makhmudi v oblasti podliehajúcej Mahanovi, ich zajali ľudia z Alibek Janikurban, v ktorého zajatí strávili 62 dní. Podľa historika Sharafiddina Ali Yazdiho mal Alibek v úmysle predať Timura a Husseina iránskym obchodníkom, ale v tých časoch cez Mahán neprešla ani jedna karavána. Väzňov zachránil Alibekov starší brat Emir Muhammad-bek.
Počas potýčky v Seistane, ktorá sa odohrala na jeseň roku 1362 proti nepriateľom vládcu Malika Kutbiddina, Timur prišiel o dva prsty na pravej ruke a vážne sa zranil na pravej nohe, takže chromý.
Do roku 1364 emiri Timur a Hussein žili na južnom brehu Amudarya v regiónoch Kakhmard, Daragez, Arsif a Balkh a viedli partizánsku vojnu proti Mughalom.
V roku 1364 boli Mughali nútení opustiť krajinu. Po návrate späť do Maverannahr Timur a Hussein dosadili na trón Kabul Shah z klanu Chagatayid.
Nasledujúci rok, na úsvite 22. mája 1365, sa neďaleko Chinaz odohrala krvavá bitka medzi armádou Timura a Husajna a armádou chána Ilyas-Khoja, ktorá sa zapísala do dejín ako „Bitka v blate“. Timur a Husajn mali malú šancu na víťazstvo, keďže Ilyas-Khojaova armáda bola v presile. Počas bitky začalo pršať, pre vojakov bolo ťažké sa čo i len pozrieť dopredu a kone uviazli v blate. Napriek tomu Timurove jednotky začali víťaziť na svojom krídle, v rozhodujúcej chvíli požiadal o pomoc Husajna, aby dobil nepriateľa, no Husajn nielenže nepomohol, ale aj ustúpil. To vopred určilo výsledok bitky. Vojaci Timura a Husajna boli nútení ustúpiť na druhú stranu rieky Syrdarja.
Medzitým bola armáda Ilyas-Khoja zo Samarkandu vyhnaná ľudovým povstaním Srbov, ktoré viedol učiteľ madrasy Mavlyana-zade, remeselník Abu Bekr Kelevi a strelec Mirzo Khurdaki Bukhari. V meste bola ustanovená ľudová vláda. Majetok bohatých vrstiev obyvateľstva bol skonfiškovaný, a tak sa obrátili o pomoc na Husajna a Timura. Timur a Husajn sa dohodli, že budú proti Srbom. Na jar roku 1366 Timur a Husajn potlačili povstanie popravou srbských vodcov, ale na rozkaz Tamerlána nechali nažive jedného z vodcov povstania Mavlyan-zade, ktorý bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený.
Husajn zosnoval plány prevziať funkciu najvyššieho emira Chagatai ulus, ako jeho starý otec Kazagan, ktorý sa tejto pozície zmocnil násilím za čias Kazan Khan. Medzi Timurom a Husajnom došlo k rozkolu vo vzťahoch a každý z nich sa začal pripravovať na rozhodujúcu bitku. V tejto situácii Timura veľmi podporovali duchovní v osobe Termez seidov, samarkandského šejka-ul-Islama a Mira Seyida Berekeho, ktorý sa stal Timurovým duchovným mentorom.
Po presťahovaní sa zo Sali-saray do Balchu začal Hussein posilňovať pevnosť. Rozhodol sa konať klamstvom a prefíkanosťou. Husajn poslal Timurovi pozvánku na stretnutie do Čakčakskej rokliny, aby podpísal mierovú zmluvu, a na dôkaz svojich priateľských úmyslov sľúbil, že bude prisahať na Korán. Keď Timur išiel na stretnutie, pre každý prípad vzal so sebou dvesto jazdcov, Husajn priviedol tisíc svojich vojakov, a preto sa stretnutie neuskutočnilo. Timur si na tento incident spomínal takto:
„Poslal som list Emirovi Husajnovi s turkickým bajtom s nasledujúcim obsahom: Kto ma mieni oklamať, / on sám bude ležať v zemi, som si istý. / Keď ukázal svoju lesť, / sám od nej zahynie. Keď sa môj list dostal k Emirovi Husajnovi, bol veľmi zahanbený a požiadal o odpustenie, ale druhýkrát som mu neveril.
Timur pozbieral všetky sily a prešiel na druhú stranu Amudarji. Predsunutým jednotkám jeho jednotiek velili Suyurgatmysh-oglan, Ali Muayyad a Hussein Barlas. Pri prístupe k dedine Biya postúpil Mir Seyid Bereke, vodca Andhud Sayids, v ústrety armáde a odovzdal mu tympány a zástavu najvyššej moci. Na ceste do Balchu sa k Timurovi pripojil Dzhaku Barlas, ktorý prišiel z Karkary so svojou armádou, a Emir Kaykhusrav z Khuttalanu a na druhej strane rieky Emir Zinda Chashm zo Shibirganu, Khazari z Khulmu a Badachshan Muhammadshah. sa pripojil. Keď sa o tom dozvedeli, mnohí vojaci Emira Husseina ho opustili.
Pred bitkou Timur zhromaždil kurultai, na ktorom bol Suyurgatmysh Khan, syn Kazan Khan, zvolený za chána Maverannahr. Krátko predtým, ako bol Timur schválený ako „veľký emir“, za ním prišiel Mir Seyid Baraka, šejk z Mekky, a povedal mu, že má víziu, že on, Timur, sa stane veľkým vládcom. Pri tejto príležitosti mu odovzdal zástavu, bubon, symbol najvyššej moci. Ale túto najvyššiu moc osobne nepreberá, ale zostáva vedľa nej.
Dňa 10. apríla 1370 bol dobytý Balch a Husajn bol zajatý a zabitý vládcom Khutallyan Kaikhusrav na základe práva na krvnú pomstu, keďže Husajn predtým zabil svojho brata. Konal sa tu aj kurultai, na ktorom sa zúčastnili čagatajskí bekovia a emíri, vysokí hodnostári regiónov a hmly, Termezšahovia. Boli medzi nimi bývalí súperi a kamaráti Timura z detstva: Bayan-suldus, emiri Uljaitu, Kaikhosrov, Zinda Chashm, Jaku-barlas a mnohí ďalší. Kurultai zvolil Timura za najvyššieho emíra Turanu, ako sa odteraz nazýval štát Timur, a preniesol naňho zodpovednosť za nastolenie dlho očakávaného mieru, stability a poriadku v krajine. Sobáš s dcérou Džingisida Kazana Chána, zajatou vdovou po emirovi Husajnovi Sarai-mulk khanim, umožnil Timurovi pridať k svojmu menu čestný titul „Guragan“, teda „(Khanov) zať“.
Na kurultai Timur zložil prísahu od všetkých vojenských vodcov Maverannahru. Rovnako ako jeho predchodcovia neprijal titul chána a uspokojil sa s titulom „veľký emir“ – pod ním potomkovia Džingischána Suyurgatmysh Khan (1370 – 1388) a potom jeho syn Mahmud Khan (1388 – 1402). ) boli považovaní za chánov. Samarkand bol zvolený za hlavné mesto štátu. Timur začal boj za vytvorenie centralizovaného štátu.
