Základné ekonomické princípy stále a dnes fungujú
PRAHA – V rokoch 2007 až 2022 ekonomika nezlyhala.
Skôr išlo o technické chyby v meraní a mylné pochopenie deflácie. Napísal to ekonóm Pavel Kohout, analytik spoločnosti Algorithmic SICAV.
SICAV je schéma kolektívneho investovania bežná v západnej Európe, najmä v Luxembursku, Švajčiarsku, Taliansku, Španielsku, Belgicku, na Malte, vo Francúzsku a v Českej republike. SICAV je skratka francúzskeho názvu société d’investissement à capital variable, čo možno preložiť ako “investičná spoločnosť s premenlivým kapitálom”. Nasleduje preklad jeho článku.
Približne pred osemdesiatimi rokmi, keď Západ opustil experimenty so znárodňovaním, pokusy o národohospodárske plánovanie a extrémne daňové sadzby, sa ustálil konsenzus o správnom fungovaní moderného kapitalizmu. Zhruba povedané, podnikať majú podniky, štát má zaisťovať bezpečnosť a verejné služby, do ktorých sa súkromnej sfére príliš nechce.
Rovnako má vyžehľovať najostrejšie sociálne nerovnosti. Daňové sadzby nemajú byť extrémne vysoké. Štátny dlh nie je tabu, nemal by však mať vyššie ako dvojcifernú hodnotu voči HDP.
Inflácia má byť nezávislými centrálnymi bankami udržiavaná na jednocifernej hladine reguláciou úrokových mier, výnimočne intervenciou na trhu dlhopisov. Menový kurz je plávajúci, primárne určený ponukou a dopytom na finančných trhoch. Okrem úrokových mier by štát (v ideálnom prípade) nemal regulovať iné ceny. Zahraničný obchod by mal mať čo najmenej bariér, ideálne žiadne. Kapitálové trhy majú byť regulované s cieľom zabrániť neetickému správaniu, regulácia sa týka len pravidiel obchodovania, v žiadnom prípade nie cien aktív. Dotácie môžu existovať, ale nemali by hrať rozhodujúcu úlohu v hospodárstve.
To je v skratke „reagonomika“ a politika bývalej premiérky Margaret Thatcherovej, smer ktorý v osemdesiatych rokoch určoval západné ekonomiky. A nielen ich. Ďalším odrazom týchto zásad bol napríklad Washingtonský konsenzus, či Pakt stability a rastu v eurozóne. Dlhú dobu všetko fungovalo celkom dobre. Potom prišla udalosť známa dnes ako veľká finančná kríza. A zrazu bolo všeličo celkom ináč.
Niekoľko globálnych katastrof
V rokoch 2007 až 2008 zažil Západ po prvý raz od tridsiatych rokov „run na banku“ (útok na banku). Po prvý raz po desiatkach rokov sa začalo hovoriť o znárodňovaní a štáty skutočne znárodňovali, predovšetkým krachujúce banky. Tentoraz nie kvôli ideologickým, ale praktickým dôvodom. Žiadny politik, ani centrálny bankár si neprial, aby krach jednej systémovo dôležitej banky mal za následok reťazec ďalších krachov vedúcich až k hospodárskej kríze porovnateľnej s tridsiatymi rokmi.
Predseda rady guvernérov amerického Federálneho rezervného systému Ben Bernanke, napríklad na základe vlastného rozhodnutie kúpil kontrolný balík akcií (92 percent) v poisťovni AIG. S odstupom času sa ukázalo, že išlo o brilantný krok, ktorý americkú ekonomiku zachránil pred pádom do priepasti Naviac, po niekoľkých rokoch Fed tieto akcie predal – so ziskom 22,7 miliárd dolárov. Táto akcia v tejto dobe, a mnoho ďalších v tej dobe, bola v protiklade s kánonmi liberálnej ekonomiky, ktorý hlásal pokiaľ možno bezzásadové hospodárenie. Znamená to, reaganovsko-thatcherovský konsenzus prestal platiť, eventuálne neplatil nikdy? Má štát zasahovať do trhov, finančných a iných?
Tesne po americkej finančnej kríze nasledovala kríza eurozóny. A opäť sa začali diať veci. V podstate dosť voľné usporiadanie eurozóny bolo doplnené o všemocné nadnárodné orgány.
Eurozóna zmenila základ svojho fungovania. Do tej doby dobrovoľnú rozpočtovú disciplínu členských krajín nahradil prísny centrálny dohľad. Nie snáď preto, že by trh nefungoval, naopak vyjadroval názor na grécke, talianske, španielske dlhopisy. Natoľko, že nárast rizikových prirážok dlhopisov spomínaných krajín. Ohrozoval ich rozpočtovú stabilitu, dokonca schopnosť vydávať nové dlhopisy.
Roky plynuli a prišla ďalšia globálna katastrofa. Na koronavírusovú pandémiu centrálne banky reagovali podobne ako cez finančnú krízu: pod tlakom napúšťali peniaze do ekonomiky. Na konci roku 2021 bolo 30 percent všetkých likvidných peňazí „vyrobených“ po januári roku 2020. Európska centrálna banka bola umiernenejšia, Česká národná banka niekde medzi. Motívom pre finančnú expanziu monumentálneho rozmeru bol v prípade pandémie strach z deflácie, u centrálnych bankárov väčší ako z čohokoľvek iného. Prepad agregátneho dopytu v priebehu locdownov viedol k poklesu cenovej hladiny. Pre centrálne banky to bol ekvivalent červene blikajúcej kontrolky doplnené kvílením poplašnej sirény: je treba okamžite konať!
Štátne intervencie
Uplynuli ďalšie dva roky. Nič neznie menej pravdepodobne ako „riziko deflácie“. Toto slovné spojenie bolo v inflačnom roku 2022 vnímané ako posolstvo z iného sveta. A predsa inflácia bola (a stále je) priamym dôsledkom deflácie, presnejšie povedané strach z nej. Centrálne banky to totiž s peňažnou stimuláciou „máličko“ prehnali. V rámci boja proti cenovému poklesu vytvorili podmienky pred dvojciferný rast cien. To ale nie je všetko.
Ruská invázia na Ukrajine sprevádzaná nie jednoduchými vzťahmi s Čínou ukázala ako krehký je medzinárodný poriadok založený na slobodnom obchode a dobrých medzinárodných vzťahoch. Náhle sa ukazuje, na Čom všetkom Západ závisí, pričom ruský plyn a ropa nie sú na čele rebríčka. Vzťahy s Čínou nie sú našťastie zničené, len narušené, ale pokiaľ by ekskalácia napätia by mala pokračovať, pre Západ to bude mať katastrofálne dôsledky. (Ale aj pre Peking).
Ruské sankcie Západ niečo stroja, nejde však o neriešiteľný problém. Plynu a ropy je na svete dosť. AJ iné komodity sa dajú ťažiť v iných miestach. Pokiaľ by však vznikla strategická nevyhnutnosť !osekať§ obchod s Čínou, ktorá má desaťnásobne väčší HDP ako Rusko s jej exportné portfólio je najmenej sto razy bohatšie, nebola by táto eventualita uspokojivo riešiteľná.
Objavujú sa názory, že slobodný medzinárodný obchod je vhodný len pre dobré počasie. Dá sa poˇuť volanie po znížení na závislosti na dovoze strategických materiálov a súčastiek.
Najvýznamnejší svetový výrobca polovodičových komponentov, thajwanská TSCM, investujw do výrobných podnikov mimo Tchajwan, čo kedy bola pekingská intervencia.
Ďalej je tu intervencia štátov na trhu elektrickej energie a energetických komodít. Masívne dotácie, cenové stropy, opäť znárodňovanie. To boli ceny v roku 2022. Nedávno niečo nepredstaviteľné. Teraz sa vlády predháňajú v rozsahu intervencií do trhu. Ešte nedávno niečo nepredstaviteľné. Teraz sa vlády predháňajú v rozsahu intervencií do trhu. V rokoch 2007 až 2022 prebehlo rad ekonomických javov, ktoré išli opačným ako donedávno platný trend liberálneho usporiadania podnikania a obchodu.
Znamená to, že Adam Smith, David Ricardo, Friedrich von Hayek, Milton Friedman a ďalší zástancovia slobodných pomerov odchádzajú na vedľajšiu koľaj ekonomického myslenia? Alebo je dokonca zlá celá ekonómia hlavného prúdu?
Prehnaná stimulácia
Kríza v roku 2007 bola od roku 1945 jediná závažná finančná kríza, ktorá USA a západ postihla. V minulých obdobiach dochádzalo k podobným krízam oveľa častejšie. Je teda vlastný úspech, že išlo o izolovanú udalosť. Navzdory tomu bolo možné bankovú krízu v roku 2007, a perdovšetkým v roku 2008, predísť.
Chyba bola v neexistenciu objemu a sledovaniu bankových úverov. Je ťažké udržať stabilitu bankového odvetvia, keď objem úverov presiahne kritickú hranicu. V prípade štátneho dlhu je ostro sledované číslo, ale pomer súkromného dlhu k veľkosti ekonomiky bol v roku 2007 úplne ignorovaný. Dodnes sa toto číslo prehliada.
Ďalšou zanedbanou veličinou bola inflácia. Ako je to možné, keď patrí k trojici najsledovanejších makroekonomických čísiel?
Je to možné, keď sa každý sústredí na číslo, ale málokto venuje pozornosť metodike výpočtu. Tak sa stalo, že priame ceny nehnuteľností odstránené z americkej metodiky pre výpočet inflácie spotrebiteľských cien v roku 1983 nemohli varovať pred prehriatím ekonomiky v rokoch 2006 až 2007.
Inflácia vyzerala ako nízka, ale bolo to len zdanie vytvorené úpravou metodiky. Nešlo teda len o zlyhanie elementárnych ekonomických princípov, ale len o systematickú chybu merania, pričom niektoré veličiny (objem úverov) sa síce merali, ale získané hodnoty nevstupovali do rozhodovania.
V prípade Covidu-19 a roku 2022 išlo o niečo iné. Centrálni bankári sa boja deflácie, natoľko poklesu cien, sú schopní urobiť čokoľvek pre odvrátenie čo len teoretickej možnosti zápornej cenovej inflácie.
Centrálne banky to so stimuláciou prehnali. Prečo? Pretože podcenili silu kvantitatívnej teórie peňazí. Tá je spojený s americkým ekonómom Miltonom Friedmanom a tvrdí, zjednodušene povedané, že inflácia a reálny ekonomický rast závisí na raste objemu peňazí v ekonomike a rýchosti obehu peňazí.
Keď v dôsledku covid-19 rýchlosť obehu peňazí klesala, centrálni bankári siahli na jediný prostriedok, ktorý majú pre nebezpečné situácie: pumpovanie peňazí pod tlakom.
„Zhubnej“ deflácii sa v roku 2020 podarilo zabrániť, ale za cenu dvojcifernej inflácie v neskoršom období. Situácia pripomína vtip, pri ktorom hasiči márne oživujú telo vynesené z horiaceho domu: „ ˇŽiadne známky popálenín. Vyzerá to, že sa utopil.“
Záchranná akcia priniesla väčšie škody, ako keby vôbec nebola Na vine je desiatky rokov vyučovaný význam peňažnej a cenovej deflácie. Nestačí len poznať Friedmanovou rovnicu, ale aj ďalšie súvislosti. Najmú r medzi situáciou, keď je rozdiel poklesu cien spojený s hospodárskou krízou a keď cenový pokles ničím iným nehrozí. Táto znalosť je k nezaplateniu. Nedá sa teda tvrdiť, že v rokoch 2007 až 2022 zlyhala ekonómia. Skôr ide o „technické“ chyby v meraniach a o mylné pochopenie deflácie. Nič ale z toho neotriasa základnými ekonomickými princípmi.
Pavel Kohout, Týždenník EURO, číslo 1, 2003. 6. január 2023, strana 52 – 53
