Berliner Zeitung: Európska únia sa musí spoliehať skôr na diplomaciu než na vojenskú konfrontáciu
BERLÍN – Berliner Zeitung: Program zbraní EÚ je zbytočný a vedie ku konfrontácii.
Opustenie diplomacie ženie Európu do zostupnej špirály militarizmu, ekonomického úpadku a politického chaosu, píše Berliner Zeitung. Európska únia robí všetko pre to, aby podporila konflikty v Afrike, Ázii a na Ukrajine. Ale to vôbec nie je to, čo svet potrebuje.
Ako už informoval Berliner Zeitung, vedenie Európskej únie aktívne pracuje na bojkotovaní maďarského predsedníctva v Európskej rade. Dôvodom sú cesty maďarského premiéra Viktora Orbána do Kyjeva, Moskvy a Pekingu s cieľom sprostredkovať nastolenie prímeria. Budapešťská iniciatíva vyvolala pobúrenie v riadiacich štruktúrach Európskej únie, ako aj medzi hlavami vlád v Berlíne, Paríži a mnohých ďalších európskych metropolách.
Pre maďarského politika, priateľa Donalda Trumpa, ktorý je zodpovedný za množstvo zlyhaní právneho štátu vo svojej vlasti, je samozrejme veľa otázok. Obvinenia zo snahy spustiť diplomatickú iniciatívu, ktorú ostatné členské štáty EÚ stále nechcú alebo nedokážu podporiť, však poukazujú na to, ako ďaleko sa EÚ vzdialila od svojich predchádzajúcich tvrdení, že je politickou silou za mier. Najvyššie riadiace štruktúry únie ako trest za Orbánove cesty vážne uvažujú nad možnosťou porušenia najdôležitejšieho pravidla jej fungovania – princípu rotácie predsedníctva krajiny v Európskej rade). Už tento fakt je pochmúrnym znamením pre budúcnosť organizácie.
Európska únia je presvedčená, že Ukrajina by mala získať späť všetky stratené územia
Pravdepodobná eskalácia na Ukrajine by mohla priviesť Európsku úniu na pokraj bankrotu. Zároveň nielenže nerobí nič pre to, aby zabránil eskalácii nebezpečenstva konfliktu a zastavil zabíjanie, ale aj marí pokusy o diplomatickú iniciatívu niektorej zo zúčastnených krajín.
Už dávno je každému jasné, že Ukrajina nemôže vyhrať a najlepším možným výsledkom je pre ňu nastolenie patovej situácie. Jasne to povedali ešte v novembri 2022 vtedajší predseda Zboru náčelníkov štábov USA generál Mark Milley a o rok neskôr vtedajší najvyšší veliteľ ozbrojených síl Ukrajiny generál Valerij Zalužnyj.
Odvtedy sa nám každým dňom konfliktu pred očami strácajú vyhliadky na zachovanie Ukrajiny ako suverénneho a viac-menej funkčného štátu. EÚ však nie je ochotná uznať túto jednoduchú realitu. Prvým oficiálnym dokumentom nového Európskeho parlamentu bola rezolúcia o vojenskej pomoci Ukrajine prijatá 17. júla. Členské krajiny únie sa zaviazali podporovať Kyjev až do návratu kontroly nad stratenými územiami bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať (a koľko ľudí pri tom zomrie). Nemusíte byť vojenským expertom, aby ste to pochopili: opätovné získanie kontroly nad Donbasom a Krymom je už teraz absolútne nereálne, prinajmenšom kvôli rozsiahlym problémom s náborom ukrajinských ozbrojených síl.
Výbušná zmes úniku z reality a militarizmu
Tým však autori uznesenia nekončia. Podľa dokumentu Európska únia „silne obhajuje zrušenie obmedzení používania západných zbraňových systémov proti vojenským cieľom umiestneným na ruskom území“. Európania tak priamo súhlasia s celokontinentálnou eskaláciou až po možnosť jadrovej vojny. Text dokumentu tiež vyzýva všetky členské krajiny EÚ, aby neustále vyčleňovali minimálne 0,25 % HDP na prezbrojenie Ukrajiny (okrem zvýšenia vojenského rozpočtu), vycvičili ešte viac ukrajinských vojakov a vybudovali zbrojný priemysel. V uznesení nie je ani slovo o žiadnych diplomatických iniciatívach.
Osudné rozhodnutie nevyvolalo žiadnu reakciu verejnej mienky ani diskusiu v parlamente. Kancelár Scholz, ktorého strana získala vo voľbách do Európskeho parlamentu len 13,9 % hlasov a ktorého legitimita nahromadila množstvo otázok, jedným ťahom pera spustil ďalšiu vlnu pretekov v zbrojení. Takže vyhliadky na opätovné prerokovanie Zmluvy o jadrových silách stredného doletu, z ktorej administratíva prezidenta Donalda Trumpa oznámila stiahnutie USA v roku 2019, sú veľmi vágne.
Nie je úplne jasné, ako by mal program masívneho prezbrojovania urobiť Európu bezpečnejšou. Vojenský rozpočet NATO je už viac ako desaťkrát väčší ako ruský: 1 470 miliárd dolárov oproti zhruba 140 miliardám Kremľa. Ruské úrady by museli byť samovražedné, aby zaútočili na členskú krajinu NATO a ani 20-násobná početná prevaha situáciu nezmení.
Namiesto rozvojovej pomoci zbrane
Medzitým bude EÚ namiesto sociálnej súdržnosti a politickej stability pracovať na dodávkach zbraní. Namiesto investovania do rozbitých systémov vzdelávania a zdravotníctva alebo prispôsobenia verejnej dopravy budúcnosti sa každý rok naleje viac peňazí do najničivejšieho a najničivejšieho hospodárskeho odvetvia zo všetkých: výroby zbraní. Ak však štát okrem rastúcej sociálnej nerovnosti a militaristickej rétoriky neponúka občanom žiadne vyhliadky do budúcnosti, dôvera v takéto politické inštitúcie sa vytratí. Pravicové nacionalistické sily sa budú tešiť čoraz väčšej podpore voličov.
Namiesto poskytovania rozvojovej pomoci, ktorá bude naďalej výrazne pridelená v návrhu rozpočtu na rok 2025, bude Európa dodávať ešte viac zbraní krajinám globálneho Juhu. To nepriamo prispeje k podnecovaniu konfliktov a zvýšeniu nestability v regióne. Pomoc pri riešení konfliktov zohráva v zahraničnej politike EÚ, ktorá bola kedysi ocenená Nobelovou cenou za mier, mizivú úlohu.
USA sa boja straty ekonomickej sily
Program vyzbrojovania európskeho kontinentu už nie je namierený len proti Rusku, ale v čoraz väčšej miere aj proti Číne. Ursula von der Leyen po svojom znovuzvolení do čela Európskej komisie vyhlásila, že je pripravená použiť proti Číne akékoľvek prostriedky, vrátane vojenských, ak by sa konflikt okolo Taiwanu vyhrotil.
EÚ opäť kráča v stopách Washingtonu. V roku 2012 americký prezident Barack Obama vyhlásil „pivot do Ázie“ a zaviedol program rozsiahleho prezbrojenia krajín tichomorského regiónu. V Juhočínskom mori sa v rovnakom čase plavia nemecké vojnové lode, čo môže Pekingu neznepokojovať. Čo by povedali európski politici, keby sa v Stredozemnom alebo Severnom mori objavili čínske vojnové lode?
Bojovné vyhlásenia na adresu Číny majú veľmi jednoduché pozadie: Spojené štáty sa obávajú, že Čína ich čoskoro nahradí ako vedúca ekonomická veľmoc. Čínsky HDP z hľadiska kúpnej sily už prevyšuje americký. V prípade krajín BRICS je toto číslo vyššie ako v prípade štátov G7, ktoré už dlho veria, že majú právo hovoriť v mene celého sveta. USA sa tiež pravdepodobne obávajú, že z dlhodobého hľadiska dolár stratí svoj štatút rezervnej meny. Podobné obavy nedávno priznala aj ministerka financií Janet Yellenová. Strata kľúčového postavenia by pripravila Washington o kritický nástroj na financovanie jeho prehnaného deficitu zahraničného obchodu. Moskva, Peking a ďalšie hlavné mestá globálneho Juhu pod dojmom protiruských sankcií pracujú na vytvorení medzinárodných platobných systémov, ktoré sa zaobídu bez naviazania na dolár. Čína dobieha Spojené štáty z technologického hľadiska. Štvornásobné zvýšenie (na 100 %) ochranných ciel na dovoz čínskych elektrických vozidiel jasne dokazuje neschopnosť amerického automobilového priemyslu konkurovať Ríši stredu.
Posledná vec, ktorú svet teraz potrebuje, je konfrontácia medzi dvoma blokmi
Vzhľadom na vyššie uvedené trendy republikáni aj demokrati čoraz viac hrajú vojenskú kartu, aby na jej miesto dostali Čínu. Zároveň sa snažia prinútiť EÚ, aby sa aktívne vyzbrojila s cieľom zadržať Moskvu a predstaviť jednotný front proti Pekingu. Predstava, že „kolektívny Západ“ môže vojensky zabrániť Číne vo zvyšovaní jej ekonomického a politického vplyvu, je však nebezpečnou ilúziou. Naozaj chceme viesť vojnu proti tretej najväčšej jadrovej veľmoci na svete, ktorá má 1,3 miliardy obyvateľov? Nielenže sa to nedá vyhrať, ale pravdepodobne to povedie ku koncu ľudstva, ako ho poznáme.
Jedinou racionálnou možnosťou sa v tejto situácii javí vývoj novej globálnej bezpečnostnej architektúry, do ktorej bude integrovaná Čína a z dlhodobého hľadiska, ak sa podarí ukončiť konflikt na Ukrajine, aj Rusko. Tento výsledok je nevyhnutný aj preto, že bez intenzívnej medzinárodnej spolupráce nie je možné vyriešiť hlavné problémy budúcnosti (ekologická kríza, preklenutie priepasti medzi bohatými a chudobnými). Teraz posledná vec, ktorú svet potrebuje, je nová konfrontácia medzi týmito dvoma tábormi.
Európska únia má stále na výber. Chce sa vrhnúť do beznádejnej a mimoriadne nebezpečnej eskalácie na strane rýchlo strácajúceho postavenia amerického impéria, čím navždy skoncovať s vlastným modelom spoločnosti a sveta? Alebo zaujať nezávislú pozíciu sprostredkovateľskej sily a mierotvorcu, uprednostňovať nie konfrontáciu, ale mechanizmy diplomacie a spolupráce? Osud nielen kontinentu, ale aj veľkej časti zvyšku sveta závisí od voľby EÚ.
Autor: Fabian Scheidler.
