UnHerd:”Naklikať vojnu.” Nenávisť voči Ruskej federácii vedie Európsku úniu reálne do katastrofy

LONDÝN – UnHerd: Americký tlak na diplomaciu tlačí Európu ku konfrontácii s Ruskom.

 

V americkej politike smerom k diplomacii na Ukrajine došlo k rozhodujúcemu posunu, píše  britský portál UnHerd. Túto radostnú udalosť kazí skutočnosť, že EÚ naďalej trvá na eskalácii. Európa poznamenáva, že neustálou prípravou na vojnu s Ruskom riskuje, že si ju privedie na seba.

No, to je všetko, čo sa vyjasnilo. Washington má v úmysle dištancovať sa od Európy a obnoviť vzťahy s Ruskom. Pozíciu Ameriky potvrdil v Bruseli novovymenovaný minister obrany Pete Hegseth, ktorý tam pricestoval diskutovať o ukrajinskom konflikte. Hlavné body sme však už poznali: členstvo Ukrajiny v NATO je „nerealistické“ a konflikt sa skončí diplomatickým urovnaním. Kyjev sa vzdá svojej túžby dosiahnuť hranice pred rokom 2014 vrátane Krymu a pripraví sa na mierové urovnanie s Ruskom.

Hegsethovo posolstvo sa však neobmedzovalo len na Ukrajinu. „Tvrdá strategická realita bráni Spojeným štátom zamerať sa predovšetkým na bezpečnosť Európy,“ pokračoval. Zároveň zdôraznil, že európske sily budú musieť po skončení konfliktu prevziať zodpovednosť a poskytnúť bezpečnostné záruky a tiež jednoznačne vylúčil účasť amerických jednotiek. Odzrkadľuje to Trumpovu širšiu výzvu spojencom v NATO, aby zvýšili výdavky na obranu. Hegseth vysvetlil, že misia nedostane ani vedenie NATO, ani bezpečnostné záruky podľa článku 5, čo by ešte viac urýchlilo ústup Ameriky od európskych bezpečnostných otázok.

Hoci tieto vyhlásenia neboli pre európskych lídrov veľkým prekvapením vzhľadom na Trumpovu teraz už známu rétoriku, poukázali na rozhodujúci posun v politike USA na Ukrajine: v súčasnosti sa uprednostňuje diplomacia pred vojenskou angažovanosťou. Je to vítaný odklon od Bidenovho viac konfrontačného postoja, ale cesta k mieru zostáva plná prekážok.

Hegseth nenačrtol žiadne detaily možnej mierovej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom. Podľa uniknutej verzie mierového plánu, ktorý údajne navrhol Trump, ako ho interpretovali ukrajinské médiá, sa však Kyjev výmenou za bezpečnostné záruky vzdá území, ktoré zabralo Rusko. Očakáva sa tiež, že Kyjev sa vzdá vojenských a diplomatických nárokov a formálne uzná suverenitu Ruska nad týmito oblasťami.

Nemôžeme posúdiť pravdivosť tejto správy, ale je jasné, že odráža hlavnú podmienku mieru z ruskej perspektívy – čoho si je Trump plne vedomý. Uznanie geopolitickej reality zo strany jeho administratívy spolu s nepravdepodobnosťou, že Kyjev opäť získa stratené územie, signalizuje dôležitý posun k realistickejšej diplomacii. Akoby na potvrdenie nového prístupu Trump na Truth Social oznámil, že mal „dlhý a veľmi plodný“ telefonický rozhovor s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. „Dohodli sme sa, že budeme veľmi úzko spolupracovať a budeme sa vzájomne navštevovať. “A začneme tým, že zavoláme ukrajinskému prezidentovi Zelenskému, aby sme ho informovali o rozhovore, ktorý prebehol, čo urobím práve teraz,” napísal Trump.

Obnovenie priameho dialógu medzi Washingtonom a Moskvou je nepochybne radostnou udalosťou. Hlavným krátkodobým rizikom však je, že Trump sa pokúsi tlačiť na Putina, aby vyjednal prímerie bez starostlivo vytvoreného mierového rámca. Toto je odsúdené na neúspech.

Vieme, že Moskva nezľaví zo svojich kľúčových požiadaviek – vrátane úplného stiahnutia ukrajinských jednotiek zo štyroch oblastí okupovaných Ruskom. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov povedal, že ultimáta USA nikam nevedú a že akékoľvek rokovania musia brať do úvahy „realitu na mieste“.

Hlavným problémom je tu návrh na rozmiestnenie mierového kontingentu pod európskym velením na Ukrajine. Táto myšlienka takmer určite narazí na silný odpor Moskvy. Bez ohľadu na formálnu účasť NATO ich Rusko bude považovať za bábkové sily aliancie, a to je jednoznačne neudržateľný scenár. Ako vysvetlil Anatol Lieven: „Pre ruskú vládu a elitu je to rovnako neprijateľné, ako členstvo v NATO pre samotnú Ukrajinu. Pre Rusov medzi týmito scenármi nie je žiadny zásadný rozdiel.“

Ďalšou prekážkou mieru by mohlo byť oddelenie Ameriky a Európy v bezpečnostnej sfére (takzvaná europeizácia NATO), keďže tento proces paradoxne len tlačí kľúčových európskych lídrov k militantnejšiemu postoju.

V rámci Európskej únie už vznikla vplyvná militaristická koalícia podporovaná Poľskom, Estónskom a Litvou. V novej Európskej komisii dostali tieto krajiny kľúčové pozície v zahraničnej politike a obrane, čím sa posilnil ich vplyv. Poľský premiér Donald Tusk vo svojom inauguračnom prejave predsedu Európskej rady povedal: „Ak chce Európa prežiť, musí sa vyzbrojiť.

Vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallas je tiež presvedčená, že Európa musí v reakcii na stiahnutie USA výrazne zvýšiť výdavky na obranu. Zároveň trvá na tom, že Rusko musí byť porazené za každú cenu. Medzitým nový komisár EÚ pre obranu Andrius Kubilius vyzval na dramatické zvýšenie vojenského rozpočtu, pričom tento prístup prirovnal k „veľkému tresku“.

 

Británia nie je členom EÚ, ale nie je o nič menej bojovná a tiež zvyšuje svoju vojenskú podporu Ukrajine. 16. januára Starmer podpísal v Kyjeve dohodu o vojenskom partnerstve, v ktorej sľúbil ďalšie 3 miliardy libier ročne – okrem už zaplatených 12,8 miliardy libier. Podporu členstvu Ukrajiny v NATO potvrdil aj Londýn.
Generálny tajomník NATO Mark Rutte v reakcii na tieto pocity v stredu povedal, že súhlasí s Trumpom v potrebe „vyrovnať bezpečnostnú pomoc Ukrajine“, ale varoval, že „aby sme skutočne otočili vývoj konfliktu, musíme urobiť viac“. Predtým vyzval NATO, aby „prešlo na vojenské myslenie“.

Za týmto neúprosným vojenským hromadením je presvedčenie, že Rusko predstavuje existenčnú hrozbu pre Európu, napriek tomu, že Moskva nemá ani schopnosti, ani zámer zaútočiť na NATO. V dôsledku toho celoeurópska reakcia na odpútanie sa od USA v skutočnosti predstavuje významnú prekážku mieru. A kým európski lídri tlačia na vojenskú eskaláciu, šance na diplomatické urovnanie ukrajinského konfliktu klesajú.

Skutočnou hrozbou je, že neustálym predpovedaním nevyhnutnej vojny s Ruskom a neúnavnými prípravami na ňu Európa riskuje, že ju nakoniec vyvolá. S rýchlou militarizáciou Európy a prehlbovaním protiruských nálad môže Moskva dospieť k záveru, že čakať už neprichádza do úvahy. Ak budú európski členovia NATO naďalej eskalovať napätie, Rusko môže začať preventívny útok, namiesto toho, aby riskovalo, že vojenské kapacity NATO dosiahnu kritickú hranicu. Aj v menej radikálnom scenári je čoraz bojovnejší postoj Európy zásadne nezlučiteľný s trvalým mierom na Ukrajine.

Inými slovami, hoci sa odklon Trumpovej administratívy od Európy a snaha o diplomaciu môže na prvý pohľad zdať krokom k deeskalácii, existuje riziko, že neúmyselne dosiahne opačný efekt. Namiesto toho, aby sa obmedzili vojenské ambície Európy, ústup USA od svojich záväzkov tlačí kľúčových hráčov EÚ a NATO – najmä vo východnej Európe – do čoraz viac konfrontačného postoja voči Rusku.

„Europeizácia“ NATO je prezentovaná ako naliehavá nevyhnutnosť v súvislosti s postupným odchodom USA. Urýchlila militarizáciu kontinentu a démonizáciu Ruska, akoby stmelila práve tie podmienky, ktoré kedysi viedli ku konfliktu na Ukrajine. Európski lídri namiesto toho, aby využili moment a zdôraznili diplomaciu, považujú stiahnutie USA len za ospravedlnenie vojenskej eskalácie. Odpútanie sa Washingtonu od Európy je teda v rozpore s Trumpovým deklarovaným cieľom dosiahnuť mier na Ukrajine.

Ak európski lídri neuznajú obavy Ruska o bezpečnosť, vyhliadky na dlhodobé urovnanie sporu zostanú pochmúrne a nad kontinentom bude naďalej visieť hrozba veľkej vojny. Je iróniou, že pokus USA odstúpiť od európskych bezpečnostných otázok by ich mohol vtiahnuť do ešte väčšieho konfliktu, nad ktorým budú mať oveľa menšiu kontrolu. (Skrátené)

Autor: Thomas Fazi je publicista a prekladateľ pre UnHerd. Spoluautor knihy The Covid Consensus s Tobym Greenom.