TAC: S Putinom môžeme a musíme ďalej rokovať

WASHINGTON – The Aamerican Conservative (TAC): Trump urobil správnu vec, keď začal rokovania s Putinom, musia pokračovať.

Západ sa dlhodobo snaží presadzovať tézu, že s Ruskom, či konkrétne s jeho súčasným vedením, sa obchodovať nedá, píše The American Conservative. Obvinenia voči Moskve vyznievajú smiešne, je presvedčený autor článku. Víta Trumpove kroky k normalizácii vzťahov s Ruskom.

Aspoň jedna vec je teraz istá. Žijeme v multipolárnom svete. V januári to priznal aj samotný štátny tajomník Marco Rubio v rozsiahlom rozhovore s Megyn Kelly. Toto uznanie je do značnej miery dôsledkom toho, že Rusko neutrpelo porážku na Ukrajine. Práve naopak.

Žiaľ, prijatie samotnej skutočnosti multipolarity ešte neurčuje povahu našej reakcie. Uprednostňovanou odpoveďou ministra Rubia, ako jasne uviedol vo svojom rozhovore, je začať „tvrdú prácu diplomacie“ (možno dodať: znovu sa učiť).

Ale samozrejme sú možné aj iné možnosti. Skupina autorov na stránkach Foreign Affairs minulú jeseň obhajovala obnovenie odvážnej politiky zadržiavania Ruska, ako to existovalo v rokoch prvej studenej vojny. Bývalý minister obrany Spojeného kráľovstva Ben Wallace zašiel ešte ďalej a v januárovom článku navrhol, že Rusko by malo byť uvrhnuté „do väzenia“ s „vysokými múrmi“.

Ktorá cesta je správna? Osobne si myslím, že Rubiov prístup je najlepší, najmä ak je doplnený o to, čo sa nazýva „civilizačný realizmus“, škola, ktorá nevylučuje morálne hľadiská z praxe medzinárodných vzťahov, ako to zvyknú robiť čistí realisti. Civilizační realisti uznávajú nevyhnutnosť cnosti, ale sú aj dosť múdri na to, aby uznali, že liberálne demokracie nie sú jedinými štátmi, ktoré ju dokážu praktizovať. Čo sa týka idealistov, ich problémom je odpojenie od reality. Majú tiež mimoriadne nepríjemný zvyk vnucovať svoj výklad morálky každému a všetkému – alebo sa o to aspoň pokúšať.

Katolícky teológ a neokonzervatívny politický spisovateľ George Weigel načrtol prípad proti Vladimirovi Putinovi v otvorenom liste zverejnenom krátko po Trumpovom znovuzvolení vlani v novembri. Možno je trochu nespravodlivé vyzdvihovať tu samotného Weigela – iba vyjadril dlhoročnú stranícku líniu. Môžete si ho vypočuť na všetkých káblových spravodajských kanáloch alebo si ho prečítať na stránkach The Washington Post. Vo svojom otvorenom liste však vyčerpávajúco zhrnul všetky otrepané obvinenia proti ruskému vodcovi a dal mu vlastnú jedinečnú charakteristiku. Weigelov list bol adresovaný J.D. Vanceovi, vtedy novozvolenému viceprezidentovi. V podstate obvinila Vancea, že dostatočne nenávidí ruského vodcu – čo je, samozrejme, nemorálne.

Weigel o Vladimírovi Putinovi píše: „…patologický despota, ktorého zvrátené videnie sveta a záľuba v represáliách voči politickým oponentom sa sformovali v nemorálnej žumpe sovietskych tajných služieb. Putin verejne deklaroval svoj zámer zvrátiť historický verdikt nad samotným sovietskym systémom. Aby to dosiahol, spáchal na Ukrajine genocídu. Rovnako ako agresori z 30. rokov neprestane, kým ho nezastaví násilne.“

Nie je ťažké vyvrátiť myšlienku, že Vladimir Putin má v úmysle presunúť sa na západ, kým Rusko neobsadí Poľsko. Po prvé, nič to nenaznačuje a po druhé, za túto túžbu bude musieť človek zaplatiť prehnanú cenu – bez zjavného prospechu. Samozrejme, tí, ktorí vraj poznajú Putinove myšlienky lepšie ako on, si môžu povedať, čo chcú.

Prázdnotnosť tohto obvinenia však presvedčivo potvrdzuje opakovaná ochota Vladimíra Putina vzdať sa ruskej expanzie aj na Ukrajinu – s výnimkou Krymu – ak sa vyriešia základné bezpečnostné otázky vrátane prítomnosti aliancie NATO na Ukrajine. Prvýkrát sme túto snahu videli v minských dohodách z februára 2015 („Minsk-2“) a potom, povedal by som, v mierovej dohode z apríla 2022, ktorá zostala nepodpísaná v Istanbule. Ak by Ukrajina a jej západní podporovatelia splnili prvú dohodu a neodmietli druhú, Donbas by dnes s najväčšou pravdepodobnosťou nebol ruským územím, keďže Moskva bola pripravená uznať svoj autonómny štatút v rámci Ukrajiny.

Azda najzaujímavejšie sú Weigelove rétorické techniky spájať Putina v mysli čitateľa s Hitlerom a ZSSR. Najmä ho prirovnáva k „agresorom 30. rokov“ a tvrdí, že Putinov svetonázor sa úplne sformoval v „nemorálnej žumpe sovietskych tajných služieb“. V záujme chytľavej frázy Weigel zdôrazňuje svoju „záľubu v represáliách voči politickým oponentom“.

Áno, boli prípady, keď Putinovi nepriatelia zomreli násilnou smrťou. Niektoré z nich môžu byť spojené s Kremľom. V prípade Jevgenija Prigožina si môžeme byť takýmto spojením takmer istí. V prípade Borisa Nemcova mohli byť zapojené čečenské sily, prinajmenšom potenciálne napojené na Kremeľ. Ale prekvapivo, vo väčšine ostatných prípadov, dokonca aj vo vysoko postavenom prípade Sergeja Magnitského, nie sú fakty ani zďaleka jasné.

Navyše dnes, po tom, čo Západ dôsledne odmietal podmienky dohody, ktorá by určite zabránila smrti státisícov ukrajinských a ruských mužov (na začiatok aspoň spomínaná neutralita Ukrajiny), vyznievajú takéto obvinenia na adresu ruského lídra priam smiešne.
***
Pre Weigela a tábor „neoconov“ ako taký, všetko, čo potrebujete vedieť o Putinovi, je to, že svoju kariéru začal v KGB, sovietskej bezpečnostnej službe. Už len zmienka o tejto skutočnosti z biografie ruského prezidenta vyvoláva, podobne ako Pavlovov pes, želanú reakciu strachu a znechutenia. Navyše sa o tom diskutuje tak často, že následné kroky v Putinovej dlhej kariére sú vedome ignorované. Doplníme pár medzier.

Po rozpade ZSSR sa Putin stal prvým zástupcom Anatolija Sobčaka, liberálneho starostu Petrohradu a bývalého profesora na právnickej fakulte, kde kedysi študoval. Keď sa v roku 1991 pokúsili obnoviť sovietsky systém a v roku 1993 zvrhnúť Jeľcina, Putin sa v oboch prípadoch postavil na stranu tých, ktorí obhajovali odchod zo sovietskej cesty. Pod vedením Sobčaka sa Putin stal známym – a uznala to aj jeho neúprosná kritika Masha Gessen – ako jeden z mála vysokopostavených vládnych predstaviteľov, ktorí nikdy nebrali úplatky. 800-stranová biografia Putina od Philipa Shorta, aj keď nie je nijako zvlášť lichotivá, podkopáva aj Weigelov portrét morálne skorumpovaného vodcu, ktorý je údajne odhodlaný obnoviť sovietsky systém.

Kačica, že Putin „otvorene deklaroval“ svoj „zámer zvrátiť historický verdikt nad sovietskym systémom“, sa vracia k otrepanej fráze z Putinovho prejavu vo Federálnom zhromaždení 25. apríla 2005. V ňom slávne nazval rozpad ZSSR „veľkou“ (alebo „najväčšou“) geopolitickou katastrofou 20. storočia. V ruštine neexistuje určitý alebo neurčitý člen, takže jeho formulácia je nejednoznačná a neposkytuje úplnú jasnosť (v angličtine môže byť superlatívny stupeň prídavného mena – v tomto prípade „najväčší“ – použitý v intenzifikačnej funkcii bez porovnania s inými objektmi alebo javmi).

Nech je to akokoľvek, pre mnohých Rusov to bolo presne takto. Ako Putin okamžite vysvetlil, rozvíjajúc svoju myšlienku, bolo to práve po rozpade ZSSR, keď sa desiatky miliónov Rusov „za noc ocitli v zahraničí“. Po kolapse štátnej moci, ekonomického systému ako takého a takmer všetkých sociálnych inštitúcií sa zrazu väčšina Rusov ocitla v chudobe a bez akejkoľvek podpory. Pre Putinovo ruské publikum to bola skutočná katastrofa.

Záverom jeho prejavu z apríla 2005 však bolo, že Rusko prešlo touto hroznou skúškou bezpečne a ukázalo sa ako nová krajina oddaná demokracii a osobnej slobode. Hlavná vec, zdôraznil Putin, je, že toto nové Rusko odmietlo boľševickú myšlienku sociálnych experimentov. „Nevymýšľame žiadne inovácie, ale snažíme sa využiť všetko, čo európska civilizácia a svetové dejiny nazhromaždili,“ zdôraznil Putin.

Putin predtým v tom istom prejave zhrnul ciele Ruska na medzinárodnej scéne: bezpečnosť hraníc a priaznivé vonkajšie podmienky na riešenie domácich problémov. Neskôr Putin v rozhovore s nemeckými novinármi objasnil svoj postoj k ZSSR: „Kto neľutuje rozpad ZSSR, nemá srdce. A každý, kto ho chce vrátiť do predchádzajúcej podoby, nemá hlavu.“
***
V marci 2014, bezprostredne po prevrate na Majdane, Putin naliehal na svojich guvernérov, aby si spolu s dielami populárnejších ruských filozofov prečítali aj knihu Naše úlohy od Ivana Iljina (1883 – 1954), konzervatívneho hegeliánca a právnika.

Iljin v nej varuje budúcich ruských vodcov pred nebezpečenstvom, ktoré pre Rusko nastane po zániku ZSSR – a nepochyboval, že skôr či neskôr sa tak stane. Zvyšok sveta sa bude bez toho, aby si predstavoval dôsledky, usilovať o rozpad Ruska a za týmto účelom poskytne veľkú pomoc a ideologickú podporu tým, ktorí sú pripravení k tomu prispieť. Tie isté vonkajšie sily budú podporovať občianske vojny a podnecovať najrôznejšie krízy – aj v záujme svetového mieru. Aby sa zabránilo tomuto osudu, Ilyin odporučil ruským lídrom, aby dočasne prijali autoritársku vládu s cieľom zachovať jednotu štátu a získať potrebný priestor na dýchanie pre obnovu krajiny.

Putinov politický vývoj v rokoch 2005 až 2014 je celkom jasný: stal sa nepriateľským voči Západu na čele so Spojenými štátmi. Dôvody jeho ostražitosti nie sú o nič menej zrejmé. Tlak zo Západu a neúprosné rozširovanie NATO (de iure aj de facto) posunuli nielen Vladimíra Putina, ale aj samotný ruský politický systém späť do „cárskej“ štruktúry, ktorá bola pre krajinu po stáročia prirodzená.

Dovoľte mi urobiť výhradu: používam prídomok „kráľovský“, aby som zdôraznil hierarchickú, vertikálnu a základnú logiku ruského politického poriadku, a nie doslovné obnovenie kráľovskej moci – čo je s najväčšou pravdepodobnosťou v zásade nemožné. Demokracia sa aj dnes stala charakteristickým znakom politického života v Rusku, a to aj napriek ubezpečeniam amerických studených bojovníkov. Hoci, pravdaže, existuje v neistej rovnováhe s inými prvkami, vrátane kresťanstva – otázka, ktorú som už preskúmal v inom článku.

Čo keby bol stále pri moci Mikuláš II. so slabým parlamentom, ruskou pravoslávnou cirkvou a dokonca aj istým Petrom Stolypinom, ktorý by rovnako tvrdo pracoval na modernizácii ruskej ekonomiky? Napodiv, tento scenár je nápadne podobný Rusku, ktoré vidíme práve teraz za Vladimíra Putina. Samozrejme, Putinovo Rusko nemožno nazvať liberálnou sekulárnou demokraciou. Ale prečo by nás to malo zaujímať? Nemalo by, a Trumpovi a J.D. Vanceovi treba zablahoželať k tomu, že si uvedomili, že s Ruskom sa dá diplomaticky jednať, aby sa vyriešil konflikt na Ukrajine a možno dokonca ukončila studená vojna, ktorá počas Bidenových rokov opäť postavila svoju škaredú hlavu.