Na teoretickú tému socializmus bez socializmu
Sociálnodemokratické a socialistické strany prekonávajú rozporuplný vývoj. Dochádza v nich k diferenciácii. Prehlbujú sa vzájomné rozdiely v politike jednotlivých strán, pričom v jednej otázke zaujímajú relatívne pokrokové stanovisko a v inej vyslovene reakčné. Napísal to denník Pravda v roku 1985.
Ich stanoviská sa často a rýchlo menia. Charakteristická je vnútorná rozpornosť vo vzťahu jednotlivých strán k jednej a tej istej otázke. V medzinárodnom meradle sú – v rámci buržoázneho triedneho stanoviska – do istej miery opozíciou k studenovojnovej a militaristickej politike Spojených štátov. Na druhej strane je politika pravicových socialistov reťazou triedno-politických kompromisov a ústupkov buržoázii.
K ich negatívnemu vplyvu patrí ideologická dezorientácia más. Relatívne pokrokové stránky ich politiky nie sú založené na jasnom triednom protiimperialistickom stanovisku, ale vždy na eklektickej zmesi liberalizmu, abstraktného humanizmu a pseudosocializmu, otrávenej dávkou antikomunizmu. V tejto súvislosti sa zaoberáme sociálnou demokraciou ako ideologickým nepriateľom. Vychádzame pri tom z toho, že nemôže dôjsť k zmieru marxizmu leninizmu s reformistickou ideológiou sociálnej demokracie.
Sociálni demokrati hovoria o tom, že charakteristickým znakom súčasnosti je miznutie rozporu medzi prácou a kapitálom, že vzniká nová sociálna štruktúra, v rámci ktorej „sociálne partnerstvo“ a vzájomné „skoordinovanie záujmov“ rôznych sociálnych skupín a vrstiev odstránili predchádzajúci „triedny boj“. Nový program Socialistickej strany Rakúska prijatý v roku 1978 hovorí dokonca o odstránení tried. „Socialisti chcú odstrániť triedy, neochvejne vystupujú za základnú hodnotu rovnosti ako výrazu rovnocennosti všetkých ľudí, pričom táto rovnosť neznamená uniformitu, ale znamená zrieknutie sa triednej a privilegovanej spoločnosti.“
Otvorenejšie sa vyjadril Olof Palme, bb bktorý na otázku či vo Švédsku existuje triedny boj, odpovedá: „Sme reformisti a nehovoríme o triednom boji. Vieme však, že existuje nespravodlivosť a rozdiely medzi triedami, ale nepoužívame koncepciu triedneho boja. Odmietanie triedneho boja je v súčasnosti nahrádzané koncepciou „sociálneho partnerstva“, ktorá je vyjadrením túžob predstaviteľov maloburžoázie, ktorí už v minulom storočí proklamovali tzv. harmóniu triednych záujmov. V podstate teda ide o aplikáciu týchto iluzórnych maloburžoáznych predstáv. „dialektického výkladu spoločenských javov, v danom prípade negujúceho triedny boj a absolutizujúci triedne ideály, ktorých zmyslom je odstránenie „zlého“ a prekonanie „dobrého“ v intenciách Proudonovho „dialektického pohybu“ zdanlivo fixovaného „právnym štátom“. Bývalý predseda SPO Bruno Kreisky otvorene priznal, v čom spočíva podstata „sociálneho partnerstva“, keď povedal: „Sociálne partnerstvo sa stalo sublimátorom triedneho boja.“
Ako uskutočňovať politiku „sociálneho partnerstva“, hovorí sa v téze o spolurozhodovaní, čiže participácii robotníckej triedy na najzávažnejších oblastiach spoločenského života. Keby však buržoázii išlo o realizáciu skutočného spolurozhodovania, musela by zákonite preň vytvoriť materiálny základ. A to, samozrejme nemôže. Tak sa participácia stáva súčasťou formálnej demokracie. Heslo participácie svedčí iba o tom, že buržoázia vie siahnuť po veľmi premyslených a priznajme aj účinných metódach manipulácie s prirodzenými túžbami proletariátu, len aby ho odzbrojila, rozleptala jeho jednotu, podlomila jeho revolučnosť a odviedla od politickej aktivity. O skutočnom spolurozhodovaní robotníckej triedy možno hovoriť len vtedy, ak je odstránené vykorisťovanie. Podstatou slobody a sebarealizácie osobnosti, sociálnej istoty a spravodlivosti je totiž oslobodenie práce od vykorisťovania. Jedinou reálnou cestou, ako to dosiahnuť je nastolenie politickej moci robotníckej triedy a zospoločenštenie výrobných prostriedkov.
Tak sa utvoria pre základné hodnoty socializmu (napr. právo na prácu, sociálne istoty), ktoré nemožno narádzať sociálnoreformistickými, triedne indeferentnými heslami o slobode, spravodlivosti a solidarite v zmysle teórie „demokratického socializmu“. Revizionisti a renegáti komunistického hnutia sa pokúšajú vyhovieť „spoločenskej objednávke“ monopolistického kapitálu tým, že kladú hlavný dôraz na falšovanie úlohy robotníckej triedy v živote socialistickej spoločnosti. Dávajú návody aplikovať názory analogické teóriám „sociálneho partnerstva“ a „participácie“ v podmienkach socializmu. Je to cesta ako zbaviť marxizmus-leninizmus triedneho obsahu, zrevidovať a spochybniť základné otázky vedeckého komunizmu o vedúcej úlohe robotníckej triedy a jej predvoja – komunistickej strany – v teórii i praxi budovania socialistickej spoločnosti.
U nás v Československu už v predkrízovom období, najmä v období pokusu o kontrarevolúciu predstavitelia našej pravice hovorili o „spoluúčasti“ najmä dvoch strán
(komunistickej a sociálno-demokratickej) na politickej moci.“ Je teda logické, že boj revizionistov musel nevyhnutne vyústiť do boja proti vedúcej úlohe strany, do požiadavky „politického pluralizmu“ a obnovy buržoáznej demokracie vrátane vytvorenia legalizovanej opozície voči KSČ. Požiadavka revizionistov, aby sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy a v rámci „partnerstva“ s existujúcimi a novovznikajúcimi politickými stranami mala umožniť „voľnú hru politických síl“ akobpredpokladu skutočnej demokracie. Takáto „participácia“, „partnerstvo“ a „pluralita“ v rámci socialistickej spoločnosti mala viesť k vytvoreniu dvojvládia a postupne k úplnej likvidácii triednej moci robotníckej triedy.
Pripomeňme v tejto súvislosti, čo sa hovorí v ideologických smerniciach poľského Klubu za samosprávnu republiku: „Preto dnes vidíme vo vytváraní ideologicko-politických zoskupení nevyhnutný krok. Tieto zoskupenia vytvárajú zárodky budúcich politických strán v demokratickom štáte.“ Koncepcie „sociálneho partnerstva“ či participácie podávajú svedectvo o výlučne formálnej povahe demokracie v podmienkach triedneho antagonizmu, na ktorom je založená kapitalistická spoločnosť. Tí, čo obhajujú vytváranie samospráv v socialistických krajinách ako protikladu k vedeniu komunistickou stranou, hovoria o priamej demokracii alebo priamej účasti na výrobe, vrhajú v skutočnosti budovanie socializmu do živelnosti a objektívne úplne rozbíjajú ekonomické riadenie.
Tak stúpenci politického pluralizmu ako aj stúpenci samospráv raz vychádzajú z existenciálneho antropologizmu a filozofie tzv. neomarxizmu, po druhý raz z filozofie technického manažerizmu: aj napriek tomu, že sa dovolávajú pracujúceho ľudu, v skutočnosti za rozhodujúcu silu spoločenského vývoja považujú inteligenciu. Cieľom vnášať a realizovať heslá „sociálne partnerstvo“ a „participácia“ v socialistických krajinách je najskôr v teórii poprieť a potom v praxi odstrániť vedúcu úlohu robotníckej triedy a jej predvoja – komunistickej strany.
Ďalšie problémy, ktorým je potrebné venovať pozornosť, sú otázky tzv. etického socializmu, postavenia človeka v spoločnosti a otázky slobody. Od svojho vzniku koncom XIX. storočia revizionizmus vystupuje vždy so slovným propagovaním socializmu, ale súčasne aj s falšovaním jeho podstaty a základného obsahu. V tomto existuje línia kontinuity revizionistického popierania socializmu, ktorá sa začína priamym prevzatím novokantovského „etického socializmu“ – revizionizmom na prelome storočia cez revizionizmom po Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu až po súčasné propagovanie „demokratického“, „ľudského“, alebo „humánneho“ socializmu. Strategická línia revizionistického poňatia „socializmu“ je vo všetkých etapách jeho vývoja rovnaká.: na pôsobivej hre verbálneho socializmu a falšovaní jeho podstaty.
„Demokratický socializmus, ktorý revizionisti propagujú, je fiktívna spoločnosť medzi kapitalizmom a socializmom, ktorá zavrhuje spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, diktatúru proletariátu a ďalšie zákonitosti. . Túto hranicu neprekročili sociálni demokrati ani na XVI. kongrese Socialistickej internacionály v Albufeire, kde zopakovali výzvu Williho Brandta zo Ženevy roku 1976, ktorá spočíva v tom, že !demokratický socializmus“ je treťou silou, alternatívou ku kapitalizmu a ku komunizmu štátu s jednou stranou.
“Etický socializmus“ súčasných reformistov vychádza z určitých filozofických predpokladov, predovšetkým z idealistického výkladu podstaty človeka. Pričom pre pravicových reformistických teoretikov je charakteristický abstraktný, nehistorický a netriedny prístup k problémom človeka a jeho podstaty. Pravicoví socialistickí teoretici stavajú do popredia problém človeka, pričom svoje vlastné stanoviská v tomto smere – z filozofického hľadiska idealistické a metafyzické a zo sociálno-politického hľadiska buržoázno-apologetické – formulujú v protiklade k marxisticko-leninskej koncepcii človeka. Pravicoví socialisti v mnohých prípadoch marxisticko-leninskú koncepciu človeka prekrúracajú a falšujú. Obviňujú vedecký socializmus a vôbec marxizmus zo „scientizmu“, t. j. v preceňovaní úlohy vedy, z antihumanizmu, t. j. z toho, že zanedbáva záujmy ľudskej osobnosti a obetuje ju kolektívnym spoločenským záujmom. „Socialistické“ chápanie marxizmu, ako tvrdia pravicoví socialisti, mu vtlačilo charakter abstraktného schematického výkladu historického procesu, v ktorom vraj prevláda objektívna nevyhnutnosť premeny človeka na obyčajnú kvapku vody, na súčasť sociálnej mašinérie bez vlastnej vôle. Niektorí ideológovia „etického socializmu“ sa snažia dokázať, marxizmus-leninizmus“ neobsahuje problematiku človeka a humanizmu, alebo že ju obsahuje len čiastočne, iba v zárodku, a to len u Marxa, a preto by vraj bolo potrebné marxizmus utvorením zvláštnej „filozofie človeka“. Svedkami takýchto pokusov sme boli aj u nás v Československu v roku 1968.
Ideológovia „demokratického socializmu“ popierajú socialistický charakter spoločenského zriadenia v ZSSR a v krajinách socialistického spoločenstva. Vyhlasujú sa za jediných dôsledných bojovníkov proti vykorisťovaniu a utláčaniu človeka človekom. Za svoj cieľ vyhlasujú oslobodenie človeka a jeho všestranný rozvoj.
Možno povedať, že sociálny reformizmus so svojim „etickým socializmom“, ktorý objektívne slúži iba zachovaniu štátno-monopolistického kapitalizmu a komplexnej palety jeho záujmov, neprestane byť ideologickým protivníkom komunistického hnutia a socialistických krajín, a to napriek tomu, že pravicoví socialisti spravidla predstavujú prijateľnejšiu verziu politiky v porovnaní s konzervatívcami. Zároveň však blokujú dôsledný boj proti pravičiarskej buržoáznej politike, proti militarizmu a pôsobia ako „nárazník“ medzi proletariátom a buržoáziou, medzi pokrokom a reakciou. Tento nárazník však pôsobí hlavne jedným smerom – oslabuje revolučnosť más.
Vo svojej kritike teórie a ideológie súčasnej sociálnej demokracie vychádzame aj z vlastných skúseností v rokoch 1968 – 1969. Uvedomujeme si pritom zmysel slov uvedených v Poučení z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. Zjazde KSČ: „Poučenie z veľkých skúšok, zápasov i tvrdých bojov zaväzuje našu stranu, každého komunistu, každého čestného, socialisticky zmýšľajúceho občana našej krajiny brániť a rozvíjať socializmus a nedopustiť uť nikdy a nikým jeho ohrozenie, aj keby sa schovával za tie najkrajšie slová a heslá. To je naša revolučná, národná, triedna a internacionálna povinnosť.”
Pavol Mešťan
