Lexaurin ku knihe Holokaust na Slovensku a Seredské svedectvá Múzea židovskej kultúry

BRATISLAVA / SEREĎ – Tohto roku vyšla v Slovenskom národnom múzeu – Múzeu židovskej kultúry publikácia Holokaust na Slovensku a Seredské svedectvá.

Poznámka pre menej skúsených mladších čitateľov, pre ktorých je určená kniha, Lexaurin je liek na ukľudnenie.

Autormi knihy sú Matej Beránek a Martin Korčok. Finančné noviny prinášajú niekoľko stručných poznámok k textu publikácie. Tá je stotridsiatym zväzkom edície Studia Judaica Slovaca. Vyšla v spolupráci s vydavateľstvom Virvar, s. r. o. v roku 2021. ISBN 978-80-60-496-7. Počet strán 143.

Za každým textom uvedieme stranu, na ktorej je určité tvrdenie a následne napíšeme k nej poznámku. Poďme k veci. Kniha má byť učebnicou určenou pre mladé publikum.

Na strane 6 je fotografia Naftaliho Fürsta s podtitulkom „bývalý koncentračný tábor Buchenwald“. Editori zabudli dopísať, že bol väzňom koncentračného tábora Buchenwald. Naftali Fürst v úvode použil pojem šoa (7). Nevysvetlil ho. “Pamätám si členov našej rodiny, ktorých zavraždili.” Autor tejto vety ňou vyvoláva dojem, že všetko sa odohralo v Seredi. Je to preto, lebo v tejto vete neidentifikuje miesto ich zavraždenia. Ďalej tvrdí, že v Múzeu holokaustu v Seredi je rozsiala knižnica. Vo vete chýba údaj o tom, koľko zväzkov má rozsiahla knižnica.

Richard Duda, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v svojom úvodnom článku napísal (8): “Posilňujeme práva menšín, dbáme o rovnosť mužov a žien, výdobytky modernej techniky dávajú nádej bezdetným párom splodiť vytúženého potomka.” Ako toto tvrdenie súvisí s témou holokaustu sa nedozvieme.

Autor si kladie otázku: “Opakuje sa história?” Nepovedal, že devalvácia nemeckej marky a celkový úpadok spoločnosti priviedol ľudí do stavu depresie a zúfalstva, keď sa začali uchyľovať k politickým stranám s extrémistickými politickými programami, ako napríklad NSDAP.

Úvodným článkom chýba aspoň jeden o politickom vývoji v Nemecku pred II. svetovou vojnou. Pripomeňme si namiesto autorov knihy, že Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – NSDAP), tiež označovaná ako nacistická strana, bola nemecká krajne pravicová politická strana, ktorá vznikla 24. februára 1920 premenovaním Nemeckej robotníckej strany (po nemecky: DAP, Deutsche Arbeiterpartei). Súčasne predstavila svoj 25-bodový program, ktorý bol založený na princípe antisemitského rasizmu a vízii Veľkého Nemecka, ktoré sa malo stať svetovou veľmocou. Jej členovia sa nazývali nacisti , čo je skrátené slovné spojenie/ skratka slov nacionálni a socialisti.

Posledný úvodný článok napísal Marek Mach (9), ktorý je zakladateľom hnutia Mladí proti fašizmu. Tvrdí, že počas Krištáľovej noci zahynulo takmer 100 Židov. Neuvádza kde sa odohrala Krištáľová noc a prameň danej informácie.

Po úvodných článkoch nasledujú dve ilustračné fotografie. Nie je známy zdroj daných fotografií. Po nich nasleduje reprodukcia z denníka Slovák. V podpisku pod reprodukciou chýba informácia čo znamená skratka HSĽS. Pripomeňme si čo je to HSĽS. Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty. Predtým Slovenská ľudová strana (SĽS). Bola slovenská fašistická a krajne pravicová strana so silne rímskokatolíckou a nacionalistickou orientáciou. Pôsobila od roku 1906 do zákazu v roku 1945.

Prvá kapitola sa venuje autonómii slovenského územia. Autor kapitoly tvrdí, že niektoré politické strany presadzovali autonómiu (15). Neuvádza aké miesto a vplyv mali na politickej scéne. Nedozvieme sa koľko poslancov mali v parlamente. V úvode kapitoly chýbajú informácie o protižidovských incidentoch pred Mníchovskou dohodou.

V úvode kapitoly (16) je fotografia prvej slovenskej autonómnej vlády. V popise fotografie chýba označenie osôb. To sa vytvára popisom osôb na fotografii zľava doprava. V textoch podobného typu sa píše prvý zľava, druhý zľava…

Vo vete “počas obdobia” (17) chýba slovo “tohto”. Autor kapitoly okrem útokov na Židov spomína aj útoky na Čechov. Boli ale menšej intenzity. Pozabudol, že útoky na Židov sa prejavovali rozbíjaním okien, výkladov obchodov, napádaním ľudí na uliciach a ich bitím.

Ďalej nasleduje veta (18) so slovným spojením “násilné opatrenia”. Nie sú vymenované. Autori predpokladajú, že žiak je skúseným historikom a domyslí si ich.

Na ďalej strane (19) je v úvodzovkách slovné spojenie “slovenského štátu”. Autori pozabudli na oficiálne informácie. Slovenská republika, do prijatia Ústavy 21. júla 1939 Slovenský štát; ďalšie názvy bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, keď formálne kapitulovala vláda. Už 3. mája 1945 boli oslobodené všetky obce na území Slovenska, čím sa stali súčasťou obnoveného Československa.

Druhá kapitola sa venuje vzniku Slovenského štátu a zavádzaniu prvých protižidovských opatrení. V prvej vete (22) dva razy používa slovo rozpad. Editor publikácie mohol použiť synonymum, napríklad slovo zánik.

V tejto kapitole (27) sa cituje román Denisy Fulmekovej Dr. Mráz vydaného vydavateľstvom Slovart v roku 2018. Proti vkusu žiaden dišputát. Položme si jednoduchú otázku: je vhodné, aby sa umelecká fikcia použila v učebnici kde majú byť reálne fakty?

Tretia kapitola (31) sa zaoberá problematikou radikalizácie “riešenia židovskej otázky.” Ani v nadpise, ani v celom texte nie je „riešenie židovskej otázky“ v úvodzovkách.

Vedľa reprodukcie z denníka Gardista (32) je nasledovné tvrdenie z tohto denníka: „Slovenský štát a Nemecko považovali komunizmus (boľševizmus) a židovstvo za totožné pojmy“. Naozaj? Autor opakuje dané tvrdenie aj druhý raz (38). Aby sme nezabudli.

Autor používa (34) pojem zákon, ale neuvádza aký. Na tej istej strane definuje čo bol Ústredný hospodársky úrad. Nevieme odkiaľ daná definícia pochádza. Následne (40) sa opakuje tvrdenie o označovaní Židov v jednom a tom istom odstavci textu.

Štvrtá kapitola sa snaží opísať protižidovskú propagandu (42). Veta o propagande v prvom odstavci kapitoly, v ktorom sa hovorí dva razy o propagande je štylisticky kostrbatá. Ďalej autor tvrdí, že zákonodarstvo bolo upravované zákonmi (43). Zákonodarstvo robí parlament. Alebo nie?

Potom autor tvrdí, že zákony boli nezákonné (43). Treba si povedať, že platili. Po skončení II. svetovej vojny boli anulované, lebo boli nedemokratické, rasistické a nemorálne. Autor tu používa skratku HSĽS, ale opäť nepíše, čo znamená. Uvádza knihu “Riešme konečne židovskú otázku.” Tvrdí o nej, že pravdepodobne vyšla v priebehu prvej vlny deportácií židovského obyvateľstva zo Slovenska. Prečo pravdepodobne? Veď v každej knihe je napísané kedy vyšla. Ak v nej nebol rok vydania, tak by to mal autor uviesť.

Je celkom pozoruhodné, že na ďalšej strane (44) autor používa skratky HG a HSĽS. V celej knihe nie sú vysvetlené.

Ďalej sú v knihe (47) použité dve fotografie, na ktorých je text Protižidovské nápisy na stene domu v Trnave a v Seredi. Jeden dom je na dvoch fotografiách? Pýtame sa autora a editora knihy: Ktorý dom je v Trnave, ktorý v Seredi?

Piata kapitola publikácie sa zaoberá pracovným a koncentračným táborom v Seredi. V úvode kapitoly sa nedozvieme kto presadil myšlienku (48) o pracovných táboroch a ktoré ďalšie pracovné tábory vznikli na území Slovenska. Na ďalšej strane (49) sa dozvieme, že „Tábor v Seredi vznikol…a dôvodom vzniku…”. Tak to môže napísať len “človek, ktorý má rezervy v štylistike a poznatkoch”.

Šiesta kapitola knihy prináša informácie o prvej vlne transportov zo Slovenska. Autor tvrdí, že cieľom vládnej protižidovskej politiky (54) bolo vyvezenie všetkých Židov mimo Slovenska. Bola aj druhá vlna? O tej už autor nehovorí.

V knihe je ilustračná fotografia z transportu (56). Autor zabudol napísať, že fotografia je z Bratislavy. Ako ilustráciu autor použil reprodukciu z celej strany denníka Slovák, hoci v knihe sa cituje len jeden odstavec prejavu Jozefa Tisa (58-59).

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa obnovili transporty (68). Zo Serede ich organizoval Alois Brunner. V knihe sa jeho meno vyskytuje už na strane 52, prečo tam nie je zaradený text zo strany 68?

Jeden z autorov knihy cituje sám seba. Na ilustračnej fotografii (73) je výrok Martina Korčoka: “Spomienky tých, čo prežili holokaust sú pre nás všetkých dôležitým mementom. Príbehy, v ktorých vám prinášame ich spovede a osobné svedectvá, ľudstvu pripomínajú fakt, že poznaním svojej minulosti môžeme ovplyvniť budúcnosť. Tak, aby aj ďalšie generácie pochopili, že zabudnúť je to najhoršie.” Za výrokom je podpis autora Martina Korčoka. Keď sa už teda génius ľudstva rozhodol sám seba citovať vo vlastnej knihe, tak výrok by mal znieť: ” Spomienky tých, ktorí prežili…” Čitatelia zaiste budú mať problémy so štylistikou.

Ďalšia sekcia knihy má titul Seredské svedectvá. V úvode kapitoly (76) autor uvádza tvrdenie o zrode myšlienky vyhlásiť budovy pracovného tábora za národnú kultúrnu pamiatku. V ktorej hlave a kedy sa zrodila? To sa nedozvieme.

Na strane 80 je ilustračná fotografia. Sú na nej žiaci židovskej ľudovej školy v Topoľčanoch. Hlavná postava, ktorej je venovaný text je Alexander Bachnár. Nedozvieme sa však, ktorý zo

žiakov to vôbec je. V kapitole o ňom sa spomína pogrom v Topoľčanoch. Hlavná postava tejto podkapitoly bol v pracovnom tábore v Novákoch a pogrom bol v Topoľčanoch. Nevieme aký to má súvis s pracovným táborom v Seredi.

Naftali Fürst napísal svoj príbeh sám. Je v ňom výrok: “Raz prišla do dielne návšteva. Vedľa mňa sa zastavil veliteľ tábora a Adolf Eichmann. Prišiel na inšpekciu“ (93). Pýtame sa kde je prameň tejto informácie? Bol niekedy Adolf Eichmann v Seredi?”

Z výpovedí Dietera Wislicenyho, Alexandera Macha a ďalších, ktoré boli urobené pred národným súdom, vyplýva, že 4. novembra 1938, teda dva dni po viedenskej arbitráži a deň po protižidovských demonštráciách v Bratislave, pricestoval Eichmann na Slovensko, kde sa spoločne s Machom podieľal na príprave nariadenia takzvaného postrčenia asi 7500 Židov na územie, ktoré bolo pripojené k Maďarsku. Stretol sa tu aj s Jozefom Tisom, ktorý toto nariadenie 4. novembra 1938 podpísal. Následne deportácie začali, ale Maďarsko odmietlo Židov prijať, takže zostali v internačných táboroch, presnejšie povedané na poli v daždi a snehu, na území nikoho. Druhýkrát Eichmann navštívil Bratislavu 22. mája 1942. Na bratislavskej Železnej studničke sa stretol s vládnymi a gardistickými prominentmi Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom,

A niečo na záver: Vydanie tejto publikácie schválil nový riaditeľ Múzea židovskej kultúry M. A. Michal Vaněk, PhD. Ale na túto knihu treba zabudnúť a treba ju nechať zošrotovať.

Hosťujúci profesor Vladimír Bačišin, PhD. prednáša metodológiu vedy na Kamenec-Podoľskej univerzite (Ukrajina) a Moskovskej štátnej univerzite Michaila Vasielievića Lomonosova. Je nositeľom ceny Zlatý Biatec.