I. Šimko: “dohoda nie je o koncentrácii moci”

Demokracia, ako vláda väčšiny jestvovala už v staroveku. Jej nevýhodou vtedy bolo, že ani hlasovanie väčšiny nie je zárukou dobrých a prezieravých rozhodnutí. A tak sa krátke epizódy antickej demokracie napokon vždy zvrhli na tyraniu.

Až v novoveku prišlo ľudstvo na to, že systémovým nástrojom na zabezpečenie, síce krehkej, ale predsa len akej-takej stability demokratického usporiadania, je rozdelenie a rovnováha moci. Aby to fungovalo, musí v ústavnom systéme jestvovať tzv. systém brzd a rovnováhy. Tento systém je založený najčastejšie na tom, že jednotlivé zložky moci sú v niektorých, pre chod štátu dôležitých prípadoch nútené spolupracovať. Diktátori súčasnosti neodstraňujú ani demokratické inštitúcie, ani princíp väčšinového hlasovania. Útočia v prvom rade na tento systém brzd a rovnováhy. Aby sa nemuseli s nikým dohadovať sústreďujú reálnu moc do orgánov, ktoré majú pod kontrolou. Tým odstraňujú rozdelenie moci a z pozostatkov formálne demokratického usporiadania vytvárajú Potemkinovskú dedinku.
Typickým prípadom takéhoto myslenia a konania je návrh Smeru na to, aby sudcov ústavného súdu volil výlučne parlament. Veď azda najdôležitejšou úlohou ústavného súdu je dbať na to, aby parlament prijímal zákony v súlade s ústavou. Preto je absurdné, aby si výlučne ten, kto je strážený, teda parlament, volil svojich strážcov! Demokracia nemôže prežiť, ak sa princíp dohody nahradí princípom koncentrácie moci.