ČSR: Tridsať rokov štartu ekonomickej reformy
Zmeny v politickom systéme po roku 1989 umožnili urobiť v ekonomike vtedajšieho Československa radikálnu ekonomickú reformu.
Jej cieľom bol prechod od centrálne plánovanej k trhovej ekonomike. Radikálna bola preto, lebo bola rýchla a zmeny v národnom hospodárstve boli hlboké.
Hlavné argumenty pre radikálnu ekonomickú reformu boli nasledovné. Vedľa seba nemôže dlho existovať plánovaná a trhová ekonomika. Na úrovni centrálnej rozhodovacej sféry sa nedá racionálna uvažovať na základe neracionálnych cien. Nedá sa pripustiť, aby v centre sa rozhodovalo o tom, o čom môžu rozhodnúť len domácnosti a podniky.
Cenový systém sa nedá prestavať na základe rozhodnutí centra. V minulosti existujúce nástroje zahraničnej obchodnej politiky sa nedajú vytvoriť predpoklady pre otváranie ekonomiky. Štátny plán nemôže regulovať podnikateľskú stratégiu podnikov. Direktívne plánovanie sa nahradilo indikatívnym plánovaním, ktoré vyústilo do stratégie hospodárskeho a sociálneho rozvoja.
Na začiatku ekonomickej reformy sa hľadalo optimálne tempo nasledovných zmien: 1) zaistenie neinflačného prostredia na makroekonomickej úrovni reštriktívnej fiškálnej a menovej politiky. Tieto opatrenia mali uprednostňovať vnútornú aj vonkajšiu rovnováhu pred snahou a krátkodobý ekonomický efekt.
2) vymedzenie vlastníckych vzťahov, ktorý umožní vznik súkromných akciových spoločností, ale aj transformáciu niekdajších štátnych podnikov do štátom kontrolovaných akciových spoločností.
3) Radikálne riešenie cenového problému. Bez trhových cien, ktoré vznikajú ako riešenie rovnováhy medzi dopytom a ponukou, sa nedá racionálne rozhodovať ani v centra, ani v podniku, či domácnosti.
Vlastníctvo
Aké boli dôvody pre rýchlu zmenu vlastníckych pomerov v krajine? Bolo to preto, lebo spoločenské vlastníctvo sa im odcudzilo a nanajvýš ho chápali ako vlastníctvo „anonymného štátu“. Bez ohľadu na spoločenské zriadenie vlastníctvo chápali len ako osobné vlastníctvo. Ukázalo sa, že súkromné vlastníctvo v modernej spoločnosti z hľadiska modernej ekonomiky jediným motivačným prvokom. Preto sa rozhodlo o návrate k nemu.
Proces odštátnenia dostal pomenovanie privatizácia. Proces odňatia kapitálových statkov štátu sa zvykne označovať aj pojmami deetatizácia, alebo komercionalizácia. Predstava, že štát nebude vlastníkom ničoho zostala nereálna a predpokladalo sa, že v jeho rukách zostanú tie časti ekonomiky, ktoré nemôžu byť ziskové. Išlo o takzvaný terciálny sektor. V prvých úvahách o privatizácii sa uvažovalo aj o akciových spoločnostiach zamestnaneckého typu. Ich podstatu vysvetlíme neskôr.
Privatizácia
Proces odštátnenia mal dve etapy. Prvou bola deetatizácia, alebo komercionalizácia. Druhou bol proces privatizácie. Podstatou procesu deetatizácie je prevedenie podstatnej časti majetku štátnych podnikov do štátnych akciových spoločností. Znamená to, že majetok podniku sa oddelil od štátu a previedol firmy. Znamenalo to, že podniky začali hospodáriť tak, že prestali byť naviazané na štátny rozpočet.
Deetatizácia mala niekoľko fáz. V prvej sa evidoval a klasifikoval národný majetok. Bol rozdelený do troch tried. Do triedy A sa dostal majetok, s ktorého privatizáciou sa v dohľadnej dobe nepočíta. Do triedy B sa dostal majetok, ktorý bol pridelený vytvoreným štátnym akciovým spoločnostiam. Boli rozdelené do skupín B1 a B2. len akcie zo skupiny B2 boli ponúknuté súkromným investorom v prvej vlne privatizácie.
Do triedy C bol prevedený majetok, ktorý sa stal súčasťou komunálneho vlastníctva. Časť majetku z triedy B a C sa odovzdával obyvateľstvu prevodom za majetkové kupóny.
Kupónová metóda
Vláda Československej federatívnej republiky (ČSFR) 1. septembra 1991 odštartovala vydanie investičných kupónov. Každý občan, ktorý bol v tento deň starší ako 18 rokov a mal trvalý pobyt na území ČSFR, mal nárok na 1.000 investičných bodov. Tie boli platidlom za akcie privatizovaných spoločností. Obyvatelia, o ktorých sa začalo hovoriť ako o držiteľoch investičných kupónov (DIK), mohli vstúpiť do kupónovej privatizácie tak, že si priamo objednávali akcie podnikov, alebo vložili svoje body do investičných privatizačných fondov (IPF).
Každý podnik, ktorý sa privatizoval kupónovou metódou, musel spracovať základný privatizačný projekt a bol prevedený z právnej formy štátneho podniku na akciovú spoločnosť. Majetok podniku bol prevedený na taký počet tisíckorunových akcií, aký zodpovedal jeho majetku.
Kupónová privatizácia bola dobrovoľná. Ministerstvo financií ČSFR vydalo celkom 12.923.000 kupónových knižiek, z ktorých 9.300 bolo skúšobných. Investičné body sa stali súčasťou systému cenných papierov v zákone č.92/1992 o cenných papieroch.
Na Slovensku bolo zaregistrovaných 2.579.327 DIK-ov. Za investičné body sa vymieňali akcie 504 podnikov v menovitej hodnote 80 mld. Sk. Investičné body do IPF sa dali vložiť v predkole od 17.12.1992 do 26.4.1992, teda pred piatimi aukciami, ktoré dostali pomenovanie kolá. V rámci nich sa vymieňali investičné body za akcie. Prvej vlny kupónovej privatizácie sa na Slovensku podľa PVT zúčastnilo celkom 165 IPF, niekdajší Úrad pre finančný trh tvrdí, že 167 IPF.
Privatizácia po rozdelení Českosloslovenska sa na Slovensku uberala iným smerom. V Českej republike sa uskutočnila druhá vlna kupónovej privatizácie. Na Slovensku nie.
Druhá vlna kupónovej privatizácie sa na Slovensku pôvodne plánovala na rok 1994. Na rozdiel od prvej vlny mali občania za kupóny dostať menšinové balíky akcií. Namiesto nich na Slovensku každý občan, ktorý nepožiadal o preplatenie 1.000 Sk, získal finančnú poukážku s kumulatívnym úrokom rovným základnej úrokovej miere, ktorá dostala obchodné meno dlhopis Fondu národného majetku SR.
Iné metódy
Majetok štátnych akciových spoločností sa odovzdával ešte niekoľkými ďalšími metódami. Prvou z nich bola verejná súťaž. Príslušný štátny orgán sa rozhodoval o tom komu odovzdá majetok na základe určitých vopred vybraných kritérií. Politici rozšírili názor, že rozhodujúcim faktorom je ceny. Nebolo to vždy tak. O predaji majetku často rozhodovala politická protekcia.
Ďalšou metódou bol predaj vopred vybranému domácemu, alebo niekedy aj zahraničnému investorovi. V určitých prípadoch bola nadobúdateľom majetku podniku zamestnanecká akciová spoločnosti. Vo väčšine prípadov kontrolný balík akcií (najmenej 51 %) v nej patril rozhodujúcim manažérom podniku a zvyšok zamestnancom. Niektoré podniku po privatizácii umožnili zamestnancom nadobudnúť zamestnanecké akcie, ktorých majiteľmi bol zamestnanec. Nadobúdať ich od nich mohli len iní zamestnanci. Boli to pozostatky ESOP – Employee stock ownership plan, teda systému zamestnaneckých akcií, ktorý sa približuje k družstevnej forme vlastníctva.
Banky a podniky
Bankový sektor po zmene spoločenského zriadenia sa dostal do nezávideniahodnej situácie. Monobankový systém, kde centrálna banka hrala súčasne úlohu komerčnej banky financujúcej reálny sektor sa premenil na viacstupňový bankový systém. Rozdelil sa na centrálnu banku zabezpečujúcu fungovanie finančného obehu v krajine a komerčné banky.
Nedošlo k jeho ozdraveniu odpisom nesplácaných úverov z čias pred rokom 1990. Tieto úvery zaťažovali bankový systém a neumožňovali jeho plnohodnotné fungovanie. Zadrhávanie mechanizmu finančného systému bolo spôsobené tým, že najväčšie štátom kontrolované banky vytvorili najväčšie privatizačné fondy kontrolujúce veľkú časť ekonomiky. Až keď sa fondy dostali spod kontroly bánk a banky po roku 1990 ozdravili na Slovensku začali normálne fungovať finančné toky.
Štrukturálne reformy, ktoré prebehli na Slovensku v rokoch 1994–1998 boli veľmi nerovnomerné a nepriniesli očakávané výsledky. Dve vlny privatizácie síce umožnili rýchly prechod štátnych podnikov do súkromného vlastníctva, ale z pohľadu efektivity nepriniesli očakávaný prínos. Po masovej kupónovej privatizácii, ktorá sa uskutočnila ešte v bývalom Československu, nasledovala privatizácia podnikov realizovaná prevažne formou priameho predaja. Podiel súkromného sektora na HDP dosiahol 80%, ale nedostatočná správa spoločností ako na štátnej, tak na súkromnej úrovni plná nekalých praktík tento výsledok kazí. Neprimeraná regulácia kapitálového trhu umožnila práve investičným fondom, ktoré mali presadzovať pevnú správu spoločností v záujme investujúcej verejnosti, rozsiahle „tunelovanie“ a vykrádanie kapitálu.
Druhá vlna privatizácie pozostávala z priameho predaja podnikov za výhodné ceny skupinám politicky spriazneným s vtedajšou vládou. Ani jedna z dvoch vĺn privatizácie teda nepriniesla z pohľadu efektivity a konkurenčného prostredia očakávané výsledky a finančná situácia podnikov sa zhoršila. Straty vyprodukované slovenskými podnikmi vzrástli zo 6% HDP v roku 1995 na 10% v roku 1998, kedy počet stratových podnikov presiahol počet tých, ktoré vyprodukovali zisk. Reforma bankového sektora bola na Slovensku jedinou úspešne dokončenou reformou. Bola najrýchlejšia a najlacnejšia s analogickými procesmi v iných krajinách sveta.
Iné zmeny v ekonomike
Súčasťou ekonomických reforiem bola zmena v makroekonomických parametroch a v nástrojoch hospodárskej politiky. Liberalizácia ekonomiky nastala úpravou menových kurzov československej koruny voči voľne vymeniteľným menám, zmenou úrokových sadzieb centrálnou bankou, odstránením, či znížením dotácií, úpravou cien energií, odstránením štátnych dotácií maloobchodných cien potravín, zmenilo sa oceňovanie pôdy. Zmeny nastal v rozpočtovej a menovej politike. V prvej etape sa vybrala cesta reštriktívnej politiky v oblasti rozpočtu a meny. Okrem toho sa úplne zmenila legislatíva v oblasti národného hospodárstva a zmenil sa daňový systém. Prestala existovať daň z obratu. Jej záporná podoba bola formou dotácie stratovým výrobcom. Zaviedla sa daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane, daň zo zisku právnických a fyzických osôb, dopravná daň, daň z nehnuteľnosti, dedičská a darovacia daň, zaviedli sa súdne, miestne a správne poplatky.
