Ani len riadok nenapísala, ale školiteľku ohovárala
Prišla pred časom na Slovensko zo strednej Ázie.
Vybavila si tu živnosť. Všade rozpráva, že sa doma sa jej nepáčilo. Učila vraj na vysokej škole. Všetci sa tam ohovárajú. A jednoducho to bolo neznesiteľné.
Tak je tu. Po čase prezradila, že študovala na jednej slovenskej slovenskej vysokej škole. Rozprávala mi aká hrozná bola jej školiteľka. Že by rada prestúpila na inú vysokú školu. Tak som poprosil známu, aby jej poradil ako si dať prihlášku. Pomohol som štylistický upraviť a poznatkami doplniť projekt doktorandskej práce. Takmer osem mesiacov nenavštívila nikoho zo školy. Už po uplynutí pol roka som ju upozornil, že by bolo načim sa ukázať. Po uplynutí ôsmich mesiacov som ju požiadal, aby mi vrátila knihy, prípadne sa ukázala na vysokej školy kde konečne úspešne študuje. Bol to ťažký pôrod. Po ôsmich mesiacoch doniesla prvú písomnú prácu. Keď som ju na jej nečinnnosť upozornil, napísala mi: “Už mi nikdy netelefonujte, ani nepíšte.” A nevrátila mi moje knihy.
Začalo mi niečo vŕtať v hlave. Náhodou som stretol jej predchádzajúcu školiteľku. Súdruh Josif Vissarionovič Stalin, pravým menom Džugašvili hovoril: “Dôveruj, ale preveruj.” tak som si preveril. Preverovalo sa ľahko. S jej prvou školiteľkou som bol v minulosti v jednom vedeckom projekte.
Prvá školiteľka, ináč veľmi príjemná a múdra žena, jej pomohla s jej prvým prijímacím pohovorom. Nielen to, ale pomohla aj dvomi skúškami. Okrem toho ju zapísala medzi riešiteľov vedeckého projektu VEGA. Sťažovateľka za tri roky ani riadok nenapísala, ale školiteľku ohovárala. Pani čo po troch rokoch čo nič neurobila, poslala aj niekoho známeho, aby za ňu loboval. Vysvetlili mu, že nič sa nedá robiť, ale neplní si úlohy.
A ohovára aj kolegyne na strednej škole. A myslí si, že tu nikto nikoho nepozná.
