Kariéra
Aghion začal svoju akademickú kariéru v roku 1987, keď nastúpil na Massachusetts Institute of Technology ako odborný asistent. V roku 1989 sa vrátil do Francúzska a stal sa výskumníkom vo Francúzskom národnom centre pre vedecký výskum (CNRS).
V roku 1990 bol menovaný za zástupcu hlavného ekonóma Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD), predtým ako v roku 1996 prešiel na Nuffield College v Oxforde a potom na University College London.
V roku 2002 sa vrátil na Harvard, kde sa stal profesorom ekonómie Roberta C. Waggonera, ktorú zastával až do roku 2015, kedy bol menovaný za storočného profesora ekonómie na London School of Economics (LSE).
V roku 2015, keď sa stal profesorom na LSE, bol Aghion tiež menovaný za vedúceho katedry ekonómie na College de France, špeciálnej akademickej inštitúcii vo Francúzsku. Miesto štatutárneho profesora na College de France je medzi francúzskymi akademickými kruhmi vysoko uznávané.
V roku 2020 sa Aghion stal profesorom Kurta Björklunda v odbore inovácie a rast na INSEAD a akademickým riaditeľom Laboratória ekonomiky inovácií na INSEAD. V tom istom roku sa stal hosťujúcim profesorom na LSE a naďalej pôsobil ako pridružený pracovník v Centre pre ekonomickú výkonnosť LSE.
Ďalšie aktivity
Aghion bol v roku 2009 zvolený za člena Americkej akadémie umení a vied a je členom výkonného a dozorného výboru (ESC) CERGE-EI. V roku 2017 bol prezidentom Európskej ekonomickej asociácie. Od roku 2018 je redaktorom Annual Review of Economics.
Pred francúzskymi prezidentskými voľbami v roku 2012 Aghion spolupodpísal výzvu niekoľkých ekonómov na podporu kandidáta Françoisa Hollanda.
V roku 2016 generálny tajomník OSN Pan Ki-mun vymenoval Aghiona do expertnej skupiny, ktorá poradila Komisii na vysokej úrovni pre zdravotníctvo, zamestnanosť a hospodársky rast, ktorej spolupredsedali prezidenti François Hollande z Francúzska a Jacob Zuma z Južnej Afriky.[21] V roku 2021 bol vymenovaný do Poradnej skupiny na vysokej úrovni (HLAG) Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu pre udržateľné a inkluzívne oživenie a rast, ktorej spolupredsedali Mari Pangestu, Ceyla Pazarbasioglu a Nicholas Stern.[22]
Medzi ďalšie poradenské aktivity patria:
Centrum pre ekonomický výskum a postgraduálne vzdelávanie – Ekonomický inštitút (CERGE-EI), člen správnej rady a Centrum pre výskum medzinárodnej hospodárstva (CREI), Univerzita Pompeu Fabra (UPF), člen poradnej rady.
V roku 1992 spolu s Petrom Howittom navrhol základný model Schumpeterovej teórie endogénneho rastu, zameraný na inovácie a kreatívnu deštrukciu.
V roku 2000 skúmal súvislosti medzi konkurenciou, inštitúciami a rastom, najmä vzťah obráteného U medzi intenzitou konkurencie a inováciami.
AOC Media kritizovala Aghiona za technooptimizmus, lipnutie na raste HDP ako hlavnom ukazovateli a obmedzené pochopenie súčasnej viacfaktorovej environmentálnej krízy.
Aghion–Howitt (1992) a paradox kreatívnej deštrukcie
Podľa Ufuka Akcigita rámec, ktorý vyvinuli Philippe Aghion a Peter Howitt vo svojom článku z roku 1992, spôsobil revolúciu v analýze dynamiky endogénneho hospodárskeho rastu tým, že umožnil výmenu medzi teóriou a údajmi na úrovni firiem, čo vysvetľuje význam modelu v ekonomickej literatúre. Ich prístup sa vyznačuje zavedením Schumpeterovho mechanizmu „kreatívnej deštrukcie“, pri ktorom inovácie robia staré technológie zastaranými (efekt „krádeže podnikania“) a riadia vstup a odchod firiem. Inovačné úsilie je reakciou na snahu firiem o renty. Tieto renty fungujú ako mrkva a kreatívna deštrukcia ako bič; keď sa však renty stanú príliš vysokými, umožňujú dominantným firmám vytvoriť bariéry vstupu. Zároveň motivácia k inováciám slabne a rast sa môže spomaliť, keď je bič preč a mrkva je už zabezpečená. Je to najmä začlenenie heterogenity firiem, ktoré charakterizuje originalitu tohto paradoxu, čo umožňuje štúdium dynamiky rastu v závislosti od toho, či sú firmy malé alebo veľké, etablované alebo vstupujúce, na technologickej hranici alebo v pozícii imitátora.
„Pasca stredných príjmo”
Philippe Aghion tiež prispel k anav“lýze „pasce stredných príjmov“, ktorá sa vzťahuje na ťažkosti, ktorým čelia niektoré rozvíjajúce sa ekonomiky pri prekročení prahu statusu vyspelej ekonomiky. Podľa jeho názoru rast poháňaný akumuláciou kapitálu a technologickou imitáciou najprv umožňuje rýchle dobiehanie, ale dosahuje svoje limity, keď sa krajiny blížia k technologickej hranici.
Aghionova správa (2010)
Philippe Aghion viedol pracovnú skupinu desiatich medzinárodných expertov, ktorých práca sa spočiatku zamerala na medzinárodné porovnanie autonómie univerzít a potom na implementáciu kampusov akademickej excelentnosti (Initiative d’excellence [fr]).
V januári 2010 bola ministerke vysokého školstva Valérie Pécresse predložená dvojdielna správa.
Táto správa odporúčala zavedenie „vyváženej správy vecí verejných“ na univerzitách. Vychádzajúc z príkladov Harvardu, MIT, Oxfordu alebo Cambridge, uznala, že neexistuje jednotný model správy vecí verejných.
Navrhla vytvorenie dvoch riadiacich orgánov na čele univerzít. Prvý, správna rada, by sa skladala prevažne z externých členov, ktorí by vymenovali prezidenta s rozsiahlymi právomocami. Druhý by bol stelesnený v „akademickom senáte“, skutočnom fóre pre vedecké a pedagogické návrhy.
Politické názory
Ako študent vo Francúzsku bol sympatizantom komunistov.
Počas francúzskych prezidentských volieb v roku 2012 podpísal výzvu ekonómov podporujúcich kandidáta Françoisa Hollanda kvôli „relevantnosti navrhovaných možností, najmä s ohľadom na obnovu rastu a zamestnanosti“. V roku 2017 vyjadril podporu Emmanuelovi Macronovi.
Vyznamenania a ocenenia
Vyznamenania
Rytier Čestnej légie (2012)
Dôstojník Národného rádu za zásluhy (2018)
V roku 2019 Aghion a Peter Howitt získali cenu Nadácie BBVA za hranice vedomostí v ekonómii. Spolu s Howittom získali v roku 2025 aj polovicu Nobelovej pamätnej ceny za ekonomické vedy „za teóriu trvalo udržateľného rastu prostredníctvom kreatívnej deštrukcie“, druhú polovicu získal Joel Mokyr.
Knihy
Aghion, Philippe; Antonin, Celine; Bunel, Simon (2021): Sila kreatívnej deštrukcie: Ekonomické otrasy a bohatstvo národov. Harvard University Press. ISBN 978-0-674-97116-5.
Aghion, Philippe; Howitt, Peter (2009); Ekonomika rastu. MIT Press. ISBN 978-0-262-01263-8
Aghion, Philippe; Griffith, Rachel (2006). Konkurencia a rast. MIT Press. ISBN 978-0-262-01218-8
Aghion, Philippe; Durlauf, Steven N. (2005). Príručka ekonomického rastu. 1A. Amsterdam: Elsevier. ISBN 978-0-444-52041-8.
Aghion, Philippe; Durlauf, Steven N. (2005). Príručka ekonomického rastu. 1B. Amsterdam: Elsevier. ISBN 978-0-444-52043-2.
Aghion, Philippe; Howitt, Peter (1998). Teória endogénneho rastu. Cambridge, Massachusetts: MIT Press. ISBN 978-0-262-01166-2.
