Daron Acemoglu o deindustrializacii, prestavba na podporu obnovy demokracie, čo s priemyslom?

Prestavba na podporu obnovy demokracie.

Deindustrializácia nepoškodila len niektorých pracovníkov, uvádza vo svojej novej knihe; zúžila totiž koalíciu podporujúcu demokraciu, ktorú je potrebné rozšíriť.

V 20. storočí vybudovali Spojené štáty dominantnú svetovú priemyselnú veľmoc. Až do 70. rokov minulého storočia prekvitala a rozrastala sa stredná trieda. USA boli majákom demokracie – porazili fašizmus v druhej svetovej vojne a počas studenej vojny čelili komunizmu i ďalším formám autoritárstva.

Podľa Darona Acemoglua, ekonóma z MIT, sú tieto skutočnosti navzájom hlboko prepojené. Jeho výskum ukazuje, že demokracia podporuje hospodársky rast. S rozmachom priemyselnej ekonomiky v Británii, USA a ďalších krajinách v 19. a 20. storočí rástla aj demokratická participácia, keďže ľudia sa snažili vydobyť si nové práva alebo uviesť do praxe tie, ktoré im už prináležali.

„Priemyselná éra vytvorila nástroje pre spoločnú prosperitu, okolo ktorej sa formovala demokracia,“ hovorí Acemoglu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a profesor na MIT.

Dnes však v USA – počnúc približne rokom 1980 – výrazne rastie príjmová nerovnosť. Krajina prešla rozsiahlou deindustrializáciou; výroba sa presunula do zahraničia, čo negatívne zasiahlo robotníkov a ich rodiny. Acemoglu vníma túto ekonomickú transformáciu ako jav s hlbokými občianskymi dôsledkami: robotnícka trieda, ktorá zostala na okraji záujmu, sa čoraz viac odcudzuje inštitúciám a myšlienkam, ktoré tradične podopierajú demokraciu.

A pokiaľ ide o ľudí na celom svete, ktorí podporujú demokraciu, Acemoglu tvrdí: „Ak má mať toto úsilie zmysel, musíte mať vo svojej koalícii aj robotnícku triedu.“

Týmto témam sa Acemoglu venuje vo svojej novej knihe s názvom *What Happened to Liberal Democracy? Remaking a Politics of Shared Prosperity* (Čo sa stalo s liberálnou demokraciou? Obnova politiky spoločnej prosperity), ktorú vydalo vydavateľstvo Penguin Random House. Kniha ponúka komplexný pohľad na prínosy demokracie, napätie, ktorému čelí v každodennom živote, a jej vývoj v posledných desaťročiach.

Acemoglu sa v zásade prihovára za obnovu „liberalizmu robotníckej triedy“ a usiluje sa o vytvorenie čo najširšej koalície podporujúcej samosprávu a právny štát. „Liberalizmus robotníckej triedy má silné korene v komunitnom živote, odmieta sociálne inžinierstvo a kladie dôraz na spoločnú prosperitu, pracovné miesta a verejné služby,“ píše Acemoglu v knihe. Acemoglu je totiž presvedčený, že demokracia je tou formou vlády, ktorá podporuje práva a slobody a umožňuje flexibilitu i „experimentovanie“ potrebné na zvládnutie všetkých výziev, ktoré nám tento zložitý svet prináša.

„Demokracia je jediný spôsob, ako môžeme v spoločnosti dosiahnuť pokrok,“ hovorí Acemoglu. „Snaha presadzovať riešenia našich problémov zhora nadol napokon nebude fungovať.“

Pozdĺž úzkej chodby

Acemoglu sa dlhodobo venuje skúmaniu vzťahu medzi hospodárskym rastom, právami a demokraciou. Spolu s ekonómom Simonom Johnsonom z MIT a politológom Jamesom Robinsonom (v súčasnosti pôsobiacim na Chicagskej univerzite) publikoval začiatkom nového tisícročia sériu prelomových štúdií. Tie preukázali, že hospodársky rast podporuje rozvoj stabilných demokratických inštitúcií vrátane ochrany vlastníckych práv. Za túto prácu neskôr Acemoglu, Johnson a Robinson spoločne získali Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela za rok 2024.

Acemogluov bestseller z roku 2012 s názvom *Prečo národy zlyhávajú* (napísaný v čase, keď súčasné výzvy demokracie ešte nepôsobili tak naliehavo) priniesol syntézu jeho výskumu v tejto oblasti. Jeho kniha *Úzka chodba* (The Narrow Corridor) z roku 2019, ktorú napísal spolu s Robinsonom, označuje demokratické vlády za kľúčové pre slobodu. Chránia totiž ľudí súčasne pred dvoma hrozbami: na jednej strane pred nadmerným zasahovaním autoritárskeho štátu a na druhej strane pred nadvládou iných skupín v spoločnosti.

Acemoglu však neustále zdôrazňuje, že samospráva je proces vyžadujúci neustále úsilie; tento mechanizmus nefunguje sám od seba. V tejto súvislosti Acemoglu vo svojej novej knihe kritizuje niektoré známe pokusy definovať správu vecí verejných ako úhľadnú „spoločenskú zmluvu“, vrátane koncepcie „všeobecnej vôle“ v spoločnosti, s ktorou prišiel Jean-Jacques Rousseau.

Hoci tieto myšlienky pomohli presadiť politické práva, samotný proces riadenia v pluralitnej spoločnosti bude vždy zložitý a nejednoznačný.

„Komunitám i spoločnosti ako celku musíte umožniť vytvárať pravidlá založené na spoločných hodnotách, ak majú tieto pravidlá pretrvať ako inštitúcie, normy či ambície,“ hovorí Acemoglu. „Keď sa vydáte cestou teórie spoločenskej zmluvy, niekedy podľahnete ilúzii, že existujú jasné riešenia dilem, ktoré v skutočnosti nemajú až taký zjavný spôsob vyriešenia.“ Acemoglu napríklad poukazuje na to, že demokracia ako taká „stojí na tolerancii a akceptácii rozmanitých názorov, no ako naložiť s ľuďmi, ktorí sú netolerantní?“ V knihe sa na snahy potlačiť zdanlivo netolerantné myšlienky pozerá prevažne ako na nerozumné a politicky kontraproduktívne.

„Na všetky prípady neexistuje jednoznačné riešenie,“ hovorí.

Ekonomická transformácia

Aj keď lídri presadzujú pragmatický a flexibilný prístup k samospráve, demokracia čelí ďalšej výzve: zabezpečeniu hmotného blahobytu občanov. Kniha *What Happened to Liberal Democracy.

?* (Čo sa stalo s liberálnou demokraciou?) sa v tejto súvislosti nekompromisne venuje povojnovej ekonomike a odhaľuje trhliny, ktoré otriasli politickým usporiadaním.