Daniel Dujava,Richard Priesol, Juraj Šuchta z IFP: Optimálny konsolidačný mix pre Slovensko z pohľadu ekonomického rastu a zamestnanosti

BRATISLAVA – Súčasný stav a vyhliadky slovenských verejných financií sú v alarmujúcom stave a vyžadujú konsolidáciu.

Píšu analytici Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR Daniel Dujava,RichardPriesol, JurajŠuchta z IFP v Prognóze  s  titulom Optimálny konsolidačný mix pre Slovensko z pohľadu ekonomického rastu a zamestnanosti.

Celý text komentára IFP nájde tu.

Po dvoch silných recesiách a nedostatočne proticyklickej konsolidácii počas priaznivého hospodárskeho obdobia medzi týmito krízami bol dlh v roku 2021 historicky najvyšší. Ani po odznení pandémie a energetickej krízy deficit
hospodárenia verejnej správy neklesne bez úsporných opatrení pod hranicu 3% HDP, ktorá je potrebná na zastavenie trendu rastúceho zadlženia. Navyše, slovenské verejné financie už koncom tejto dekády začnú čeliť nepriaznivému vplyvu starnutia populácie.

“Bez reakcie vlády by sa dlh postupne zvyšoval až nad hranicu 100 % HDP už do dvoch dekád. Ide o úroveň, pri ktorej je výskyt udalostí vedúcich k neudržateľnosti dlhu vysoko pravdepodobný. To by znamenalo problémy so schopnosťou obsluhovať náš dlh. K ozdraveniu verejných financií vyzýva aj Európska komisia, ktorá hodnotí Slovensko ako krajinu s najmenej udržateľnými verejnými financiami (Európska komisia, 2023), “napísali analytici.

Doterajšie domáce diskusie sa zameriavali omnoho viac na potrebu konsolidácie a jej časovanie, než na jej želanú štruktúru. Ministerstvo financií a vláda sa zaviazali verejné financie konsolidovať, no zatiaľ nie sú známe rámcové oblasti, v ktorých sa bude prioritne šetriť. Výsledný vplyv úsporných opatrení na ekonomiku a nepriamo aj deficit a dlh bude pritom do značnej miery závisieť od zvoleného konsolidačného mixu.

Skúseností so stabilizáciou verejných financií z iných krajín ukazujú, že konsolidácia znižovaním výdavkov bolí ekonomiku menej ako zvyšovanie rozpočtových príjmov.

Znižovanie verejných výdavkov nielenže tlmí ekonomickú aktivitu menej, než zvyšovanie daní a odvodov, ale taktiež vedie k dlhodobému zníženiu verejného dlhu krajiny. Zároveň sa spája s vyššou pravdepodobnosťou znovuzvolenia konsolidujúcej vlády (Guajardo a kol., 2015; Beetsma a kol., 2018; Alesina a kol. 2019, Ciminelli a kol. 2019). Možno aj preto boli od konca sedemdesiatych rokov dve tretiny konsolidácií v 16 krajinách OECD založené na výdavkovej strane verejných financií.

Zvyšovanie daní obmedzuje spotrebu domácnosti a znižuje motivácie investovať a pracovať. Rast zaťaženia práce nielenže znižuje disponibilné príjmy domácností, ale súčasne odrádza od participácie na pracovnom trhu. Znižuje tým potenciálnu zamestnanosť a maximálny možný výkon ekonomiky. Korporátne dane majú síce miernejšie efekty na zamestnanosť, ale vedú k nižším súkromným investíciám, pomalšej akumulácii kapitálu a s tým spojenému nižšiemu rastu produktivity práce. Naproti tomu, spotrebné a majetkové dane sa najmä z krátkodobého hľadiska vyznačujú nižšími negatívnymi efektmi na ekonomickú aktivitu.

Konsolidáciu na príjmoch je však možné dosiahnuť vhodným dizajnom daňového mixu, či zvýšením nedaňových príjmov. Rast daňového zaťaženia by mal v prvom rade pochádzať z rozširovania základu dane cez elimináciu účelových daňových výnimiek. Boj s daňovými únikmi tiež zvyšuje príjmy štátu bez výraznejších negatívnych vplyvov na ekonomický rast (Mirrlees a kol., 2011; Slemlord, 2012).

V neposlednom rade zvyšovanie nedaňových príjmov, napr. zvýšenie platieb za cestovné, školné, respektíve administratívnych poplatkov, môže byť tiež menej bolestivé pre ekonomiku.

 

Naopak, zníženie vládnych výdavkov naproti tomu nevytvára negatívne motivácie k ekonomickej aktivite a zvyčajne je spojené s rastom investícií súkromného sektora. To platí najmä o znižovaní výdavkov na mzdy, zamestnanosť a medzispotrebu vo verejnom sektore (Alesina – Ardagna, 2013, 2019).

Prognostické modely Národnej banky Slovenska ako aj Rady pre rozpočtovú zodpovednosť takisto predpokladajú, že šetrenie na príjmoch štátneho rozpočtu má negatívnejší vplyv na ekonomiku, než znižovanie výdavkov. Rozdiely medzi vplyvmi daňových a výdavkových opatrení na ekonomickú výkonnosť sú výraznejšie zo strednodobého hľadiska, čo ilustruje aj porovnanie multiplikátorov HDP.

Multiplikačný efekt je nástroj fiškálnej politiky štátu, ktorým sa štát snaží stimulovať spotrebu v danej oblasti a prispieť tak k rastu HDP a celkovému blahobytu v danej lokalite.

Prvý, kto definoval multiplikačný efekt, bol v roku 1931 britský ekonóm R. F. Kahn, keď zaviedol pojem multiplikátor nezamestnanosti. Najväčším proponentom tejto teórie bol však lord Keynes, ktorý sa zaoberal investičným multiplikátorom. Tento ekonóm vychádzajúci z anglickej klasickej ekonomickej školy pozdvihol celý koncept pre masové využitie vo fiškálnej politike, v ktorej sa v nezmenenej podobe využíva dodnes. Podľa druhov výdavkov sa rozlišuje ešte multiplikátor rozpočtový, zahraničného obchodu a vývozný.

Model RRZ predpokladá, že jedno euro skonsolidované na príjmovej strane rozpočtu v horizonte 4 rokov tlmí ekonomickú aktivitu 3-krát viac, než euro ušetrené obmedzením výdavkov. Práve multiplikačné efekty sú hlavným faktorom pre hodnotenie celkových vplyvov konsolidačného mixu.

	Krátokodobé multiplikátory 1 rok			Strednodobé multiplikátory 4 roky
	IFP	RZZ	NBS	IFP	RZZ	NBS
Príjmy
DPFO, Odvody zamestnanca	1,2	1,5	0,2	1,2	2	0,1
Odvody zamestnávateľa	0,9	1,5	0,3	1	2	1,1
DPPO	1,4	1,5	–	0,8	1,9	–
Majetkové dane	1	1,5	–	0,8	1,9	–
DPH	0,6	1,2	0,5	0,8	1,4	0,8
Spotrebné dane	0,4	1,2	0,5	0,8	0,4	0,8
Výdavky
Kompenzácie	1,1	0,7	0,6	0,4	0,6	0,6
Medzispotreba	0,9	0,5	0,6	0,4	0,4	0,6
Transfery	0,7	0,6	0,7	0,5	0,6	0,5
Investície	0,9	0,5	0,6	0,7	0,8	0,7

Prameň: Inštitút finančnej politiky Ministerstva financií SR.

Poznámka: Kompenzácie označujú náklady na mzdy a odvody zamestnancov štátu, medzispotreba náklady na bežnú prevádzku, sociálne transfery zahŕňajú najmä výdavky na starobné dôchodky , dávky sociálneho zabezpečenia a podobne. Zdroj: Priesol (2021), Múčka (2016), Zeman (2017)