Mediálny magnát Robert Maxwell zo Zakarpatska

 UŽHOROD – Ian Robert Maxwell sa narodil v Československu ako Ján Ludvík Hyman Binyamin Hoch. ( 10. jún 1923 – 5. november 1991).

Vo Veľkej Británii pôsobil ako vlastník médií.

Robert Maxwell sa narodil v chudobnej ortodoxnej židovskej rodine hovoriacej jidiš v malom mestečku Slatinské Doly na Podkarpatskej Rusi  v niekdajšom  Československu, dnes Solotvyno  na Ukrajine. Jeho rodičia boli Mechel Hoch a Hannah Slomowitz.

Narodil sa ako tretie dieťa prvý syn z deviatich potomkov chudobnej židovskej rodiny na Podkarpatskej Rusi, vtedy súčasti Československa. Otec živil rodinu ako obchodník s dobytkom, rezbár a príležitostný poľnohospodársky robotník. Po ňom zdedil Ján Ľudovít zmysel pre obchod a nezdolnosť. Matka bola citlivá a skôr intelektuálne založená žena. Starý otec, v ktorého malom domčeku početná rodina žila, bol rabín. Chudoba bola všadeprítomná – neskôr sa Maxwell spomínal, ako do siedmich rokov nemal vlastné topánky. Vychodil iba tri triedy všeobecnej školy, ale vďaka regiónu, v ktorom vyrastal, ovládal niekoľko jazykov – jidiš ako svoju materčinu, v židovskej škole sa naučil hebrejsky, v štátnej (všeobecnej) škole česky a ďalej maďarsky a rumunsky. Všetky tieto jazyky vedel a používal aj v neskoršom veku.

V roku 1939 bola oblasť zabraná Maďarskom.  Väčšina Maxwellovej rodiny bola zavraždená v Osvienčime po okupácii Maďarska v roku 1944 nacistickým Nemeckom , ale on stihol utiecť do Francúzska. V máji 1940 vstúpil do československej armády v exile v Marseille.

Po páde Francúzska a britskom ústupe do Británie Maxwell používal meno „Ivan du Maurier“, alebo „Leslie du Maurier“.

V januári 1945 jeho  hrdinstvo pri „napadnutí nemeckého guľometného hniezda“ počas vojny vynieslo Vojenský kríž , ktorý odovzdal poľný maršal Bernard Montgomery .  Pri ministerstve zahraničia pôsobil v Berlíne počas nasledujúcich dvoch rokov v tlačovej sekcii. Maxwell bol naturalizovaný ako britský občan 19. júna 1946  a zmenil si meno listinou o zmene mena 30. júna 1948. A tak sa stal Robertom Maxwellom.

Vydavateľ

Po vojne Robert  Maxwell využil kontakty v okupačných  úradoch na podnikanie a stal sa britským a americkým distribútorom Springer Verlag, vydavateľa vedeckých kníh. V roku 1951 kúpil tri štvrtiny Butterworth-Springer, menšieho vydavateľa; zostávajúcu štvrtinu držal skúsený vedecký redaktor Paul Rosbaud .  Zmenili názov spoločnosti na Pergamon Press a rýchlo z neho vybudovali významné vydavateľstvo.

V roku 1964 bol Maxwell zastupujúci  Labouristickú strana zvolený za poslenca parlamentu  za Buckhimgam a znovuzvolený v roku 1966 . V roku 1968 poskytol rozhovor pre The Times , v ktorom povedal, že Dolná snemovňa mu poskytla problém. “Nemôžem vychádzať s mužmi,” poznamenal. “Najskôr som skúšal mať mužských asistentov. Ale nefungovalo to. Bývajú príliš nezávislí. Muži majú radi individualitu. Ženy sa môžu stať predĺžením ruky šéfa.”

Začiatkom roku 1969 vyšlo najavo, že Maxwellov pokus kúpiť  bulvárne  noviny  News of The World zlyhal. Rodina Carrovcov, ktorá tento titul vlastnila, bola rozhorčená myšlienkou, že sa vlatníkom československý imigrant so socialistickým zmýšľaním v politikou, a predstavenstvo hlasovalo proti Maxwellovej ponuke bez akéhokoľvek nesúhlasu.

Redaktor The News of The World  Stafford William Somerfield , sa postavil proti Maxwellovej ponuke v októbrovom článku na titulnej strane 1968, v ktorom sa odvolával na Maxwellov československý pôvod a použil jeho rodné meno. Napísal: „Toto sú britské noviny, ktoré vedú Briti… takí britskí ako pečené hovädzie mäso a Yorširský puding… Nechajme to tak.”  Noviny neskôr kúpil austrálsky magnát Ruppert Murdoch, ktorý neskôr v tom istom roku získal The Sun , o ktorý mal predtým záujem aj Robert Maxwell.

V júli 1984 Maxwell získal  Mirror Group Newspapers , vydavateľa šiestich britských novín, vrátane  Daily Mirror , od Reed International, plc.  za 113 miliónov libier.  To viedlo k slávnej mediálnej vojne medzi Maxwellom a Murdochom, vlastníkom News of the World a The Sun.

Medzi neúspechy mediálneho podnikania Roberta Maxwell parí denník The European. Ten skrachoval.

 

So socialistickými krajinami

Robert Maxwell tarábal na spolupráci so všetkými socialistickými krajinami.

V roku 1985 Maxwell publikoval biografiu Todora Živkova. V roku 1987 Živkov umožnil Maxwellovi založiť spoločné podniky v Bulharsku. V tlači bol Maxwell obvinený z toho, že pomáhal Todorovi Živkovovi, Andrejovi Lukanovovi a Ognyanovi Doinovovi nezákonne vyberať veľké sumy štátnych prostriedkov na zahraničné účty.

V roku 1981 vyšla vo vydavateľstve Maxwella autobiografia Ericha Honeckera „Z môjho života“.

V roku 1983 vyšla biografia Nicolae Čaušesku: Staviteľ moderného Rumunska a medzinárodný štátnik.

V roku 1985 Robert Maxwell vydal knihu vybraných prejavov Wojciecha Jaruzelského. Obsahovala rozhovor, ktorý Maxwell urobil s Jaruzelskim.

Od roku 1949 Maxwell spolupracoval so sovietskym vydavateľstvom Meždunarodnaya kniga.

Vydavateľstvo Pergamon vydalo knihy vybraných prejavov a článkov Brežneva, Suslova, Černenka, Gromyka[16], anglický preklad knihy „Chess is my life“ od Anatolija Karpova, knihy Victora Louisa „Šport v Sovietskom zväze“, „Sprievodca motoristov po ZSSR.

Pergamon Press vydal anglický preklad Landauovho a Lifšitzovho kurzu teoretickej fyziky.

Robert Maxwell bol výhradným zahraničným partnerom sovietskej Všezväzovej agentúry autorských práv..

V roku 1979 Maxwell navrhol, aby sovietska organizácia vedecko-technických informácií VINITI založila spoločný sovietsko-anglický podnik a zorganizovala preklad abstraktov všetkých alebo aspoň najvýznamnejších článkov z ruštiny do angličtiny na komerčnú distribúciu na Západe. Maxwell tiež chcel zorganizovať databázu faktických informácií v oblasti chémie, ktorá by bola konkurenciou databáz Chemical Abstracts Service.

V roku 1981 sa zúčastnil na 3. moskovskom medzinárodnom knižnom veľtrhu.

Stretol sa s Brežnevom, Černenkom, Gorbačovom. Dobre poznal Eduarda Ševardnadzeho, Alexandra Bessmertnycha, Borisa Pankina, Valentina Pavlova.

Podieľal sa na vydávaní časopisu „Our Heritage“, ktorý v Anglicku vytlačila Maxwellova spoločnosť Maxwell Communication Corporation. Podľa niektorých správ Maxwell diskutoval o otázkach vydavateľskej činnosti priamo s Michailom a Raisou Gorbačovovými.

Robert Maxwell bol verejne obviňovaný, že pracoval pre niekoľko výzvedných služieb – pre Izrael, Československo a Sovietsky zväz. Je známe, že pomáhal vyzbrojiť Izrael zbraňami z Československa.

V roku 1991 bol pozvaný do Bank of England, aby vysvetlil, prečo nespláca úver 50 mil. libier. Namiesto toho odišiel na jachtu. Z nej zmizol. Následne našli jeho telo v oceáne.

Pochovali ho na Olivovej hore v Jeruzaleme.

Sprenevera dôchodkových fondov

Smrť Roberta Maxwella vyvolala v jeho vydavateľskom impériu nestabilitu, pričom banky zúfalo žiadali o splatenie  pôžičiek. Napriek úsiliu jeho synov Kevina a Iana sa spoločnosti Maxwell čoskoro zrútili. Ukázalo sa, že Robert Maxwell bez primeraného predchádzajúceho povolenia použil stovky miliónov libier z dôchodkových fondov svojich spoločností na podporu akcií Mirror Group, aby zachránil svoje spoločnosti pred bankrotom.

Nakoniec boli dôchodkové fondy doplnené peniazmi od investičných bánk Lehman Brothesrs, Goldman Sachs a audítorskej firmy Coopers and Librand, ako aj od britskej vlády. Toto doplnenie bolo obmedzené a podporené aj prebytkom vo fonde tlačiarní, ktorý vláda prevzala ako čiastočnú platbu vo výške 100 miliónov libier, ktorá bola potrebná na podporu štátnych dôchodkov pracujúcich. Zvyšok 100 miliónov libier bol odpustený. Maxwellova krádež dôchodkových fondov bola teda čiastočne splatená z verejných zdrojov. Výsledkom bolo, že vo všeobecnosti dôchodcovia poberali približne polovicu svojho firemného dôchodkového nároku.

Spoločnosti Roberta Maxwelal požiadali o ochranu pred bankrotom v roku 1992. Jeho syn Kevin Maxwell vyhlásil bankrot s dlhmi vo výške 400 miliónov libier. V roku 1995 sa Kevin, Ian a dvaja ďalší bývalí režiséri postavili pred súd za sprisahanie s cieľom podvodu , no nasledujúci rok ich 12-členná porota jednomyseľne oslobodila.