Globálna ekonomika si žiada aj globálne dane
NEW YORK – Najmocnejšie a najbohatšie krajiny sveta sa rozhodli čeliť problému, ktorý ich roky oberal o miliardy dolárov – chcú zdaňovať digitálne spoločnosti.
Niektoré štáty už zaviedli vlastnú digitálnu daň.
| Krajina | Zavedenie digitálnej dane | Sadzba digitálnej dane |
| Poľsko | mesiac júl 2020 | 1,50% |
| Keňa | január 2021 | 1,50% |
| India | apríl 2020 | 2% |
| Veľká Británia | apríl 2020 | 2% |
| Francúzsko | december 2020 | 3% |
| Taliansko | január 2020 | 3% |
| Španielsko | január 2021 | 3% |
| Rakúsko | január 2020 | 5% |
| Turecko | marec 2020 | 7,50% |
| Maďarsko | júl 2019 | 7,50% |
Produktom digitálnych firiem sú ťažko zúčtovateľné, a teda dane zo zisku z ich predaja platia najväčšie korporácie tam, kde sadzba je nižšia. Spoločnosti Google, Facebook, Apple, Amazon a podobne firmy dlho dokázali optimalizovať svoje dane na úkor štátnych rozpočtov krajín, v ktorých podnikajú. Teraz sa však spojili pre spoločný cieľ – dosiahnuť, aby neodbytní obchodníci konečne platili.
G7
Štáty G7 (USA, Kanada, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Japonsko) na summite v britskom Cornwalle oznámili, že sa v blízkej budúcnosti rozhodli zaviesť novú daň, ktorej predmetom budú zisky spoločností z oblasti informačných technológií (IT). Podľa predbežných dohôd nebude jej minimálna veľkosť závisieť od konkrétnej krajiny a bude 15 percent. V budúcnosti sa môže zvýšiť.
Toto rozhodnutie už schválilo viac ako 130 krajín (o niečo viac ako dve tretiny všetkých štátov uznaných OSN na svete). Je však príliš skoro jasať, aby sa otázka považovala za vyriešenú. Na úplné vykonanie plánu je potrebné ešte veľa vecí, ktoré je potrebné splniť – prvým krokom bolo dosiahnutie dohody na júlovom summite ministrov financií skupiny G20. Mnoho ekonómov a byrokratov je však už teraz rado, že sa im podarilo veci rozbehnúť. Britský minister financií Rishi Sunak označil túto iniciatívu za historickú a uviedol, že jeho krajina teraz dostane spravodlivú odmenu od „najväčších nadnárodných technologických gigantov“.
Medzinárodné dane sú už dlho citlivou témou globálnej ekonomiky. Najväčšie spoločnosti z celého sveta sú registrované v krajinách s nízkymi sadzbami. Nie je to nevyhnutne v klasických daňových rajoch – offshores. A už vôbec sa neponáhľajú sa vrátiť časť svojich zárobkov do svojej domoviny. Mnohí sa uchýlia k zložitým schémam, ktoré využívajú viac právnych režimov naraz. Napríklad metóda „dvojitá írska whisky s holandským sendvičom“ fungovala na (až do likvidácie v minulom roku) princípe spojenia dvoch spoločností z Írska a jednej z Holandska: tá druhá fungovala ako „zrkadlo“, prostredníctvom ktorého sa zisky pre materskú štruktúru prelievali vo forme autorských honorárov za použitie duševného vlastníctva.
KDE SÚ PENIAZE
Americké korporácie, ktoré nie sú ochotné zdieľať zisky so štátom, si svoje zahraničné zisky ponechávajú na účtoch miestnych pobočiek už celé desaťročia – podľa niektorých odhadov v roku 2017 ušetrili asi 2,7 bilióna dolárov. Americké zákony im umožňujú slobodne investovať alebo smerovať do rozvoja podnikateľského subjektu bez platenia daní, kým sa nevráti domov.
Aby zvrátil situáciu, bývalý prezident Donald Trump uskutočnil v roku 2017 masívnu reformu, ktorej súčasťou bolo aj zavedenie osobitnej dane z repatriácie (návratu do amerických bánk) zahraničných príjmov. Namiesto štandardnej 35-percentnej dane z príjmu teraz takéto transakcie podliehajú jednorazovej platbe vo výške 15,5 percenta alebo dokonca 8 percent. Je to v závislosti od typu majetku, do ktorého sa vrátené prostriedky investovali. Všetky nové zámorské zisky sú navyše teraz zdaňované iba na štátnej úrovni. Ani také opatrenie však príliš nefungovalo: namiesto očakávaných 4 – 5 biliónov dolárov, spoločnosti vrátili iba niekoľko desiatok miliárd, pričom ich väčšinou utratili za spätné odkúpenie akcií – alternatíva k dividendám, ako zdieľať zisky s investormi.
POSTAVENIE IT
IT spoločnosti vždy zaujímali zvláštne, výhodnejšie postavenie. Bežná spoločnosť, ktorá predáva svoje výrobky alebo výrobky niekoho iného, je v každom prípade nútená platiť dane v mieste prevádzky – v krajine, kde je pobočka alebo dcérska spoločnosť registrovaná. Ústredie sa môže presunúť do jurisdikcie s preferenčným zaobchádzaním, ale bude sa vzťahovať iba na tie prostriedky, ktoré je možné vyberať od divízií po celom svete – prostredníctvom dividend, úrokov alebo zložitých schém. Tieto peniaze však budú aj tak zdaňované inde. Toto je prejavom zásady, ktorú mnohí ekonómovia a vrcholoví manažéri považujú za nespravodlivú: výnosy spoločnosti sú v skutočnosti zdaňované dvakrát – vo forme ziskov a dividend (úroky z pôžičiek).
Ale produkty IT spoločností sú príliš špecifické. V dnešnej dobe sú čoraz menej prezentované na fyzických médiách a čoraz viac sa predáva online – prostredníctvom licencií, patentov a iba samostatných súborov. Spoločnosti Google nič nebráni v tom, aby predávala piesne, alebo albumy autorských práv z ktoréhokoľvek miesta na svete. Kupujúci si ich môže jednoducho stiahnuť zo servera do svojho zariadenia alebo získať neobmedzený prístup k zdroju. Nezáleží na tom, kde v súčasnosti bude, pretože predávajúci nie je pobočkou spoločnosti v jeho krajine, ale ústredím (alebo regionálnym sídlom určeným pre mnoho krajín naraz). Všetkými formálnymi znakmi sa zisk vytvára v mieste registrácie takejto pobočky, čo znamená, že z nej má platiť dane na rovnakom mieste.
POBOČKA ÚSTREDÍM
Je logické umiestniť kancelárie v krajinách s nízkymi daňami, najmä ak sú rešpektovanými členmi Európskej únie, a nie sú spojené s pololegálnymi offshore spoločnosťami. Presne to dosiahli americkí technologickí giganti ako Google a Apple, Facebook a Amazon – spolu dostali skratku GAFA, ktorú si mnoho vlád spája s podvodmi a neplnením záväzkov. S írskymi orgánmi uzavreli špeciálne tajné dohody. Už v roku 2007 sa teda Apple dohodol s Dublinom, že efektívna, teda skutočná, sadzba dane z príjmu pre ňu bude iba 1,9 percenta – zatiaľ čo v USA boli spoločnosti povinné platiť 35 percent. Dohoda bola zakomponovaná do zložitej schémy, v ktorej spoločnosť vytvorila niekoľko dcérskych spoločností v Írsku a na Bermudách.
Všetky sa nazývali „ústredia“, ale v skutočnosti nevykonávali takmer žiadnu činnosť, okrem stretnutí na internete, nemali priestory a zamestnancov, čo im nebránilo v prevode práv duševného vlastníctva na seba navzájom a vyplácanie náhrad na základe vnútropodnikových dohôd (ktoré boli zahrnuté do výdavkov, ktoré znižujú celkový zisk). Skutočne fungovala iba hlavná kancelária v Írsku a jej pokrytie sa rozšírilo na celú Európu, Blízky východ, Afriku a Indiu. Predaj iPhone a ďalších zariadení sa uskutočňoval prostredníctvom licencovaných predajcov, ktorí nie sú právne v spojení so spoločnosťou Apple.
To však stačilo na dosiahnutie súladu s írskymi zákonmi, ktoré spoločnosti neumožňujú považovať ju za rezidenta (a teda oslobodiť ju od platenia daní), ak je prevádzkovaná z inej krajiny. Napríklad v roku 2011 dosiahla jedna z írskych štruktúr spoločnosti Apple – Apple Sales International (ASI) zisk 16 miliárd eur, ale takmer všetky boli presunuté do jedného z „ústredia“. V Írsku zostalo iba 50 miliónov, z ktorých sa platila daň – sadzbou vyššou ako je zvyčajných 20 percent. Ostatné miestne „dcéry“ tiež „zvýraznili“ iba malú časť príjmu a zdanili ich v plnej výške. Vo výsledku bola rovnaká efektívna miera nižšia ako dve percentá, a to napriek skutočnosti, že zvyčajné podmienky v Írsku sú už v Európe najmiernejšie – 12,5 percenta.
TRIKY
K podobným trikom sa uchýlil aj Facebook, ktorý prelieval takmer všetko, čo zarobil pre írsku pobočku, ale aj Google. Ten však tvrdil, že „prevažnú časť splatnej dane“ platí doma, teda v USA, na rovnakom základe ako všetci ostatní. Celosvetová priemerná efektívna miera bola podľa vedenia v polovici roku 2010 na úrovni 26 percent. Novinárom sa ale podarilo zistiť, že korporácia niekoľko rokov sťahovala väčšinu svojich ziskov nielen do Írska, ale aj do ďalších európskych krajín, s ktorými bolo možné dohodnúť sa. V roku 2017 teda Google zaplatil v Holandsku daň 3,4 milióna eur pri zisku niekoľkých miliárd dolárov.
Početné vyšetrovania uskutočnili nielen médiá, ale aj Európska komisia. Tej sa podarilo zistiť, že v roku 2014, berúc osobitne, bola efektívna sadzba dane z príjmov z európskych prevádzok spoločnosti Apple zanedbateľných 0,0005 percenta. Pod tlakom orgánov EÚ muselo Írsko opustiť špeciálne vzťahy so svetoznámymi spoločnosťami a dokonca uzavrieť medzeru v používaní slávnej schémy „dvojitej írskej whisky s holandským sendvičom“. V roku 2016 spoločnosti Apple EÚ naúčtovala ďalších 13 miliárd eur, ktorý podľa Bruselu niekoľko rokov nedostatočne platil európskemu rozpočtu. O štyri roky neskôr však súd rozhodnutie revidoval a pokutu zrušil, pričom súhlasil s tým, že v Európe nedošlo k žiadnemu vývoju, a teda ani k plnohodnotnej činnosti.
PREBUDENIE SA
Tento stav nevyhovoval EÚ. Nechcela prísť o výrazný zdroj príjmu v podobe daní z digitálnej ekonomiky. Podľa odhadov Svetovej banky predstavuje 15,5 percenta svetového HDP a rástol 2,5-krát rýchlejšie ako za posledných 15 rokov. Vážnou prekážkou sa nestala ani pandémia koronavírusu – produkty viazané online majú koniec koncov prístup k spotrebiteľom a netrpia obmedzeniami.
Prvá iniciatíva, ktorá sa považovala za univerzálnu, pochádza z roku 2013. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorá zahŕňa 38 najvyspelejších krajín, spustila plán BEPS (plán boja proti narušeniu daňového základu a odstráneniu ziskov zo zdaňovania). Bol zameraný na boj proti praniu špinavých peňazí a daňovým únikom ako takým, ale autori už uznali, že v digitálnom veku by sa hlavné úsilie muselo zamerať na triky technologických spoločností.
Plán BEPS prijali mnohé krajiny vrátane Ruska, ktoré nie je členom OECD, ale stále nemá globálny záväzný status. Účastníci plánu musia splniť iba 4 z 15 jeho bodov. V roku 2018 orgány EÚ navrhli zaviesť dočasnú trojpercentnú daň z príjmu z reklamy na internete, výnosov zo sociálnych sietí a internetových obchodov, ako aj výnosov z predaja užívateľských údajov. Proti tomu sa však postavili USA, ktoré tiež požadujú dane od svojich popredných spoločností bez ohľadu na to, kde zarábajú. Pozícia Washingtonu je založená na skutočnosti, že práve Amerika dala svetovým korporáciám, ktoré vytvárajú produkty, bez ktorých je niekedy ťažké predstaviť si moderný život: smartphony s dotykovou obrazovkou, cloudové služby, trhy, agregátory a doručovacie služby.
PROTI
Nespokojnosť sa neobmedzovala iba na slová: pred dvoma rokmi hrozilo, že USA uvalia odvetné dane z príjmu európskych spoločností na svojom území. Je pravda, že nebolo jasné, komu budú smerovať v podmienkach svetovej nadvlády amerických hráčov. Biely dom však rýchlo našiel riešenie v duchu obchodnej vojny: už v roku 2019, keď využil skutočnosť, že Paríž ako jeden z prvých v Európe zaviedol digitálnu daň, vybral niekoľko francúzskych tovarov (hlavne luxusných) a oznámil, že v takom prípade je pripravený rýchlo uložiť 25-percentné clo na ich vstup do Spojených štátov.
Už v júni 2021 hovorila americká obchodná zástupkyňa Catherine Tai o zavedení ciel naraz proti šiestim krajinám: Veľkej Británii, Rakúsku, Taliansku, Španielsku, Indii a Turecku. Washington ich považuje za lídrov v diskriminácii amerických technologických spoločností prostredníctvom digitálnej dane. Páchateľom udelili polročnú prestávka, počas ktorej budú musieť rokovať s USA na bilaterálnom základe alebo dosiahnuť prijatie pravidiel spoločných pre všetky, ktoré by vyhovovali Amerike. Inak budú „tradičné“ tovary zo šiestich krajín v celkovej hodnote 2 miliárd dolárov podliehať 25-percentným clám, čo efektívne oslabuje ich konkurencieschopnosť na trhu v USA.
V dôsledku toho sa iniciatíva na úrovni EÚ zastavila. Na druhú stranu na začiatku roku 2021 takmer 50 krajín a jurisdikcií malo alebo oznámilo svoje vlastné digitálne dane. Parametre väčšiny z nich sú podobné a riadia sa jedným z dvoch princípov: buď sa zdaňuje celkový zisk v krajine alebo jednotlivé transakcie. Zároveň spravidla nepodliehajú dani žiadne spoločnosti, ale iba tie najväčšie – tí, ktorí spĺňajú podmienky dvojitého filtra: podľa globálnych výnosov (zvyčajne najmenej 750 miliónov eur ročne) a výnosov v konkrétna krajina (od 5,5 do 25 miliónov eur).
HLADKO OBRATKO
V národných interpretáciách je však oveľa viac rozdielov ako podobností, čo vedie iba k nejasnostiam. Napríklad v Indii je miestny limit iba 20 miliónov rupií (260 tisíc dolárov) ročne, zatiaľ čo v Keni žiadny. Sadzby sa tiež líšia: od 1,5 percenta v Poľsku po 7,5 percenta v Turecku. Vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku sú poplatky stanovené na tri percentá, vo Veľkej Británii dve. To, čo sa považuje za základ dane, si určuje každý tiež sám. Rakúsko to označuje iba príjmy z online reklamy, Poľsko zase príjmy z hostovania videa a online kín.
Indická daň zavedená v apríli minulého roku pokrýva príjmy vzdelávacích inštitúcií poskytujúcich online služby. Tento prístup znepokojuje politikov a ekonómov, ktorí tvrdia, že vzdelávanie v jednej z najľudnatejších krajín sveta sa môže stať ešte menej dostupným.
V Spojených štátoch platia dve podobné opatrenia. Podstata novej dane Base Erosion Tax (BEAT), ktorú predstavili počas Trumpovej reformy z roku 2017, funguje nasledovne: výnosy spoločnosti sa vynásobia o 10 percent – ak výsledná suma presiahne bežný základ dane z príjmu (21 percent z príjmu mínus výdavky), zaplatí sa. Pod BEAT spadajú iba spoločnosti s ročnými príjmami najmenej 500 miliónov dolárov, ktoré pôsobia skôr ako preventívne opatrenia na zabránenie zneužívania.
Naopak, digitálna daň z príjmu s nízkou jurisdikciou (GILTI) sa vzťahuje na už zarobené peniaze a počíta sa zložito. Jeho miera nie je pevná a pohybuje sa od 10,5 do 13,125 percenta. Vyberá sa z materskej spoločnosti registrovanej v USA a vlastniacej najmenej 10 percent spoločností pôsobiacich v krajine s nízkym zdanením. Schéma je podobná zdaneniu ruských CFC (kontrolované zahraničné spoločnosti). Na federálnej úrovni teda od Trumpovej reformy absentujú dane zo zahraničných príjmov, stále však fungujú na úrovni jednotlivých štátov.
Priradenie príjmu k určitému štátu sa počíta jednoducho – podľa IP adresy kupujúceho produktu alebo služby. Ale aj tu majú právnici otázky, pretože sú možné kontroverzné situácie. Nie je jasné, komu sa má dohoda počítať, ak si človek kúpil hudbu na dovolenke v zahraničí a po návrate domov ju vymazal zo svojho smartphonu – alebo pokračoval v počúvaní vo svojej domovskej krajine. Okrem toho existujú technológie, ktoré uľahčujú skrytie skutočnej polohy zariadenia, napríklad služby VPN. Z toho tiež vyplýva hrozba dvojitého zdanenia – dlhodobý problém svetového hospodárstva, ktorý väčšina krajín vyriešila uzavretím osobitných dvojstranných dohôd.
Ďalšou nepríjemnosťou je túžba mnohých spoločností presunúť nové bremeno na spotrebiteľov a účinne tak urobiť daň nepriamou – napríklad DPH. Francúzske orgány sa ústne snažia bojovať proti tomuto javu, čo je však v praxi takmer nemožné. Zároveň nikto nezrušil klasickú DPH – vo väčšine krajín sa vzťahuje na online služby a tovar vrátane zahraničných firiem (v Rusku je táto prax známa ako „daň z Googlu“). Nakoniec mnohých znepokojuje neistota okolo digitálnych daní a ich neustála volatilita. Právnici odporúčajú neustále monitorovať a kontrolovať legislatívu rôznych krajín, aby nezmeškali zmeny a nestretli sa s požiadavkami miestnych úradov.
Z dôvodu heterogenity a nestálosti pravidiel sa medzinárodné organizácie a združenia naďalej snažia rozvíjať spoločné politiky. Jeho potrebu uznávajú mnohé krajiny, ktoré už dokázali nezávisle zaviesť digitálnu daň. Sľúbili, že ju zrušia, akonáhle sa pre všetkých objaví koherentná, spoločná alternatíva. Až donedávna však úsilie neprinieslo konkrétne výsledky. OECD sľubovalo, že na konci roku 2020 predstaví medzinárodný štandard, ktorý vyhovuje všetkým, ale nikdy sa tak nestalo.
SVETLO NA KONCI TUNELA
A začiatkom júna sa účastníkom skupiny G7 napriek tomu podarilo dohodnúť na jednej dani s 15-percentnou sadzbou. Formálne to nie je zamerané na sektor IT a malo by to mať vplyv na všetky nadnárodné spoločnosti s obchodnou ziskovosťou (ukazovateľ rovný podielu delenia čistého zisku výnosom) najmenej 10 percent. Najskôr však pôjde o technologických gigantov, ktorí pod ňu spadnú, čo pripúšťajú aj autori. Podľa britského ministra financií Rishi Sunaka bude musieť byť najmenej 20 percent nadmerného zisku (čokoľvek nad úrovňou 10-percentnej ziskovosti) prevedených do rozpočtu krajiny, kde sa zisk skutočne dosiahol. Jeho francúzsky náprotivok Bruno le Maire je presvedčený, že 15 percent bude iba „východiskovým bodom“ pred ďalším zvyšovaním. Nemecký minister financií Olaf Scholz, ktorý je známy svojou šetrnosťou, označil dohodu za „zlú správu pre daňové raje po celom svete“.
Odborníci už očakávajú, že krajiny s najsilnejšou ekonomikou na svete budú schopné doplniť svoje rozpočty a zmierniť dlhovú záťaž, ktorá sa nahromadila počas pandémie. V rovnakom duchu sa vyjadrila aj Gita Gopinath, hlavná ekonómka Medzinárodného menového fondu (MMF). Dohodu podporujú aj USA. Ministerka financií Janet Yellenová to označila za „bezprecedentný záväzok, ktorý predstavuje obrovský impulz pre dosiahnutie silnej globálnej minimálnej dane“. Skúsený úradník, bývalý šéf Federálneho rezervného systému (FRS), je presvedčený, že takýto krok ukončí zdĺhavé preteky medzi krajinami a „zabezpečí spravodlivosť pre pracujúcich a strednú triedu v USA a na celom svete“. Pravdepodobne bola táto pozícia ovplyvnená uistením zvyšku skupiny G7, že nielen americké spoločnosti, ale aj všetky spoločnosti všeobecne, budú podliehať dani.
Na prvý pohľad to vyzerá, že nadnárodné korporácie sa budú musieť deliť s oveľa väčšou časťou svojich ziskov (15 percent namiesto súčasných 1,5 – 7,5, v závislosti od krajiny). „Dôrazne podporujeme prácu na aktualizácii medzinárodného daňového systému. Dúfame, že sa podarí dosiahnuť vyváženú a trvalú dohodu, ”uviedol hovorca spoločnosti Google Jose Castaneda. Jeho spoločnosť a spolu s ďalšími účastníkmi GAFA – Amazon, Facebook a Apple – rovnako ako vlády, potrebujú istotu a stabilitu, a to aj za cenu ďalších nákladov. „Chceme, aby bol proces medzinárodnej daňovej reformy úspešný, a chápeme, že to môže znamenať, že Facebook bude platiť viac daní, a to na rôznych miestach,“ potvrdil top manažér hlavnej sociálnej siete na svete Nick Clegg.
Predchádzajúce nedostatky ešte nezmizli. O „vlastníctve“ digitálneho príjmu sa stále vedie veľa sporov. Digitálni giganti, verbálne podporujúci zavedenie dane, sa určite pokúsia prísť s novými, ešte sofistikovanejšími schémami za účasti štátov a jurisdikcií, ktoré s poplatkami nesúvisia. Nádeje autorov súvisia so stretnutím ministrov financií skupiny G20 („Big Twenty“, ktorej súčasťou je Rusko), ktoré sa uskutoční 9. – 10. júla v talianskych Benátkach. Očakáva sa, že digitálna daň sa stane jej hlavnou témou. Pred podujatím OECD oznámila, že túto myšlienku podporuje 130 krajín.
(Na spracovaní materiálu sa podieľala praktikantka Finančných novín, Diana Laluašvili, študentka Fakulty žurnalistiky Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova)
