Ako sa všetko v 21. storočí tak pokazilo?
NEW YORK – Bloomberg zhrnul štvrťstoročie: Západ urobil veľa chýb.
V 21. storočí sa na Západe veľa pokazilo, píše Bloomberg. Západ urobil sériu politických chýb, ktoré oslabili jeho elitu a povzbudili „autoritárskych kritikov“. Liberáli potrebujú vdýchnuť nový život svojim zásadám a nestrácať čas osobnými zámenami, sťažuje sa autor článku.
„Nikdy predtým naša krajina nezažila takú prosperitu a nezaznamenala taký sociálny pokrok, s niekoľkými domácimi krízami a niekoľkými vonkajšími hrozbami,“ tešil sa Bill Clinton 27. januára 2000 vo svojom poslednom prejave o stave Únie. Index Nasdaq dosiahol štyri tisícky, čo je takmer šesťnásobný nárast za sedem rokov. Nezamestnanosť klesla na 3 %, čo je najnižšia úroveň za viac ako jednu generáciu. Americký ľud niesol ťarchu studenej vojny a teraz zbieral plody mieru. Republikánsky víťaz George W. Bush navrhol „súcitný konzervativizmus“ ako alternatívu k „súcitnému liberalizmu“ demokratov.
Rovnako povzbudivé boli aj správy prichádzajúce zo zahraničia. Európania vytvorili nielen jednotný trh, ale aj jednotnú menu; mali sa stať „Spojenými štátmi európskymi“. Kedysi mocná komunistická internacionála zdegenerovala – zostala len Kuba, Severná Kórea a niekoľko univerzitných fakúlt. Svetový obchod s priemyselným tovarom sa v 90. rokoch zdvojnásobil a v roku 2000 sa opäť zdvojnásobí. Chudoba v rôznych krajinách sveta klesá rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.
A teraz, o štvrťstoročie neskôr, sa nálada radikálne zmenila. Veľká väčšina svetovej populácie (traja z piatich ľudí) verí, že situácia vo svete sa zhoršuje a zhoršuje. A myslia si to nielen v tradične optimistickej Amerike (ktorá práve na miesto nerozhodného 82-ročného prezidenta zvolila temperamentného 78-ročného človeka), ale aj v stagnujúcej Európe.
Druhej najväčšej ekonomike sveta, Číne, vládne hrdý marxista-leninista Si Ťin-pching a odstránenie obmedzení na funkčné obdobie považuje za jeden zo svojich úspechov. Najľudnatejšia krajina sveta, India, je v rukách neliberálneho siláka Narendru Modiho. Maďarský líder Viktor Orbán, ktorý je pri moci štrnásť rokov, vytvoril v rámci hraníc Európskej únie „neliberálnu demokraciu“. Od roku 2007 sa počet krajín, ktoré americký think-tank Freedom House definuje ako „úplné demokracie“, zmenšil natoľko, že veľká časť dnešných diskusií sa točí okolo toho, či sa nachádzame v demokratickej recesii alebo v úplnej depresii.
Optimisti by mohli povedať, že prvá štvrtina 21. storočia bola lepšia ako prvá štvrtina 20. storočia, keď Veľká vojna zabila pätnásť miliónov ľudí, čo poskytlo logistické zdroje pre komunizmus a fašizmus, nehovoriac o druhej svetovej vojne. No kontrast s optimistickou náladou 90. rokov je stále markantný. A to najhoršie takmer určite príde.
Niektorí zamestnanci spravodajských sužieb sa domnievajú, že v súčasnosti vedieme nevyhlásenú vojnu proti „osi autokracie“. Donald Trump, zvolený jasnou väčšinou, naznačil, že bude prinajmenšom presadzovať politiku „Amerika na prvom mieste“ a môže zničiť práve tie inštitúcie, ktoré podkopali povojnovú bezpečnosť. EÚ je v stave paralýzy; Lídri Francúzska a Nemecka, dvoch najmocnejších krajín Emmanuela Macrona a Olafa Scholza, sú zdiskreditovaní a ich ekonomiky stagnujú. A je pravdepodobné, že z Afriky a Latinskej Ameriky budú v najbližších rokoch utekať desiatky miliónov ľudí, ktorí budú utekať pred ekonomickou stagnáciou, politickou nestabilitou a klimatickými zmenami – čo len posilní krajnú pravicu a podkope stabilitu Západu. Teraz sa dotknime technologických zázrakov – v tejto oblasti podľa jedného prieskumu, na ktorom sa zúčastnili výskumníci AI, 48 % respondentov uviedlo, že existuje aspoň 10 % šanca, že vplyv AI bude „veľmi negatívny“, tzn. , povedie to k zániku ľudstva.
Čo sa pokazilo v 21. storočí?
Začnime priznaním niektorých úspechov. Boli sme svedkami vzniku celého virtuálneho sveta. Napríklad v roku 2000 mala iba polovica obyvateľov USA širokopásmový prístup na internet a mnohé časti rozvojového sveta nemali vôbec žiadny širokopásmový prístup. Dnes má takýto prístup viac ako 90 % Američanov a viac ako polovica svetovej populácie má prístup k internetu v tej či onej forme; Na našej planéte je približne toľko mobilných telefónov, koľko je obyvateľov – viac ako osem miliárd. To vytvorilo prístup do sveta informácií a zábavy, ktorý nikdy predtým neexistoval.
V súčasnosti žije o miliardu menej ľudí, ktorí žijú za menej ako 2,25 dolára na deň, ako v roku 2000, a to vďaka rastu v rozvojových krajinách, najmä v Ázii a najmä v Číne. Medzi rokmi 2012 a 2013 klesol počet chudobných na svete o 130 miliónov ľudí, čo je jedno z najpozoruhodnejších období v histórii. V decembri 2020 Čína oznámila, že úplne odstránila extrémnu chudobu.
Ale aj tieto pozitívne trendy obsahujú negatívne. Informačná revolúcia zasadila ranu obchodným modelom „starých mediálnych“ spoločností, ktoré sa spoliehajú na overovanie faktov; zároveň sa rozšírili možnosti pre tých, ktorí šíria fámy a sú zvyknutí priživovať sa na nezhodách a dezinformáciách. Rozšírené prijatie smartfónov sa časovo zhodovalo s nárastom psychických problémov, najmä medzi mladými ľuďmi. Slovo roka v Oxfordskom anglickom slovníku pre rok 2024 je „mozgová hniloba“, ktorá odkazuje na „vnímané zhoršenie duševného alebo intelektuálneho stavu človeka“ v dôsledku nadmernej konzumácie nevyžiadaného online obsahu.
Vojna proti chudobe sa opäť vracia naruby. V Číne sa ekonomický rast spomalil. V Latinskej Amerike a Afrike miera chudoby opäť rastie v dôsledku ekonomickej stagnácie, politickej nestability a rýchleho rastu populácie. Celkovo sa celkový počet ľudí žijúcich v absolútnej chudobe od roku 2015 takmer neznížil.
Západ urobil sériu politických chýb, ktoré oslabili jeho elitu a povzbudili jeho autoritárskych kritikov. George W. Bush vtrhol do Iraku na základe falošných informácií a potom to zmaril tým, že nedokázal okupovať túto krajinu. Mocnej nemeckej kancelárke, ktorá slúžila v rokoch 2005 až 2021, Angele Merkelovej, sa nepodarilo vyriešiť dva najväčšie problémy svojej krajiny: závislosť od ruských dodávok energie a neschopnosť investovať do vlastnej obrany. V Británii David Cameron prekonal rozpory v rámci Konzervatívnej strany usporiadaním ľudového referenda o členstve Británie v EÚ, čím krajinu uvrhol do chaosu a spomalil jej ekonomický rast.
Celý svet musel znášať najhoršiu finančnú krízu od Veľkej hospodárskej krízy; podnietilo to rastúci pocit ekonomickej nespravodlivosti a podnietilo nárast populizmu.
A problémom tu nie sú len nejaké politické chyby; jeho dôvod spočíva v širšom vývoji globálnej ekonomiky a politiky. V deväťdesiatych rokoch sme sa tešili na viac podnikateľskej energie, na zosúladenie verejného sektora a na čoraz etablovanejší svet. Namiesto toho sme dostali presný opak: oligopol, vládne výdavky a militarizované bloky.
Videli sme, že vzostup kapitalizmu bol najsilnejší v Spojených štátoch, vedúcej ekonomickej veľmoci a v moderných technológiách a financiách, špičke takzvanej „novej ekonomiky“, čo naznačuje, že oligopol je cestou budúcnosti. Päť technologických spoločností má hodnotu viac ako jeden bilión dolárov a jedna z nich (Apple Inc.) má hodnotu viac ako tri bilióny dolárov. Tri hlavné investičné domy (BlackRock Inc., Vanguard Group Inc. a State Street Corp.) spoločne spravujú aktíva v hodnote približne 22 biliónov dolárov. Za posledné dve desaťročia zaznamenali tri zo štyroch priemyselných odvetví USA zvýšenú koncentráciu.
Nemožno nespomenúť výsledky sebazdokonaľovania: v spoločnostiach Google a Apple Alphabet Inc. vidíme vynikajúce riadenie a spoločnosť Microsoft Corp. zažíva oživenie po období úpadku. Alebo možno niekto bude pochybovať o tom, že americký letecký priemysel je modelom inovatívneho rozvoja a poskytovania služieb? Úspech „superstar“ spoločností spomaľuje inovácie a podkopáva hospodársku súťaž; úspech druhoradých firiem prispieva k všeobecnému pocitu sklamania. Je príznačné, že veľká éra populizmu, ktorá sa začala pred prvou svetovou vojnou, sa časovo zhodovala so vznikom gigantických spoločností, najmä v USA a Nemecku.
Medzitým tvrdenie Clintonovej z roku 1996, že éra veľkej vlády „skončila“, bolo prázdne. Amerika zdaňuje svojich občanov, ako keby to bola krajina „malej vlády“, no správa sa ako krajina „veľkej vlády“. Rozpočtový deficit USA je približne 6 % HDP, čo je dvojnásobok priemeru za posledné desaťročia. V roku 2000 sa počet strán v časopise federálnej vlády USA Federal Register ročne zvýšil na priemerne 73 tisíc, v porovnaní s 11 tisícmi ročne v 50. rokoch. V roku 2008 vláda USA zasiahla, aby zachránila krachujúce spoločnosti, ako je Citigroup Inc. a General Motors Co. ako malé banky sa zrazu stali fanúšikmi vládnych zásahov.
Situácia je ešte horšia v EÚ, kde expanzii vlády nezodpovedá ekonomická sila. Európske krajiny míňajú peniaze nad svoje možnosti na sociálne zabezpečenie, zatiaľ čo bruselská byrokracia sa hrdí nie svojou schopnosťou stimulovať rast, ale svojou úlohou „regulačného giganta“. Viac ako polovica európskych malých a stredných podikov verí, že regulačné a administratívne otázky sú najväčšou výzvou, ktorá im bráni v raste.
Spustením invázie na Krym v roku 2014 a operáciou na Ukrajine v roku 2022 Putin ukončil všetky reči o „mierovej dividende“. V skutočnosti však najvážnejšia hrozba svetovému poriadku pochádza z Číny, ktorej ekonomika je desaťkrát väčšia ako ruská a ktorej vedenie je oveľa zdržanlivejšie. Od vstupu do Svetovej obchodnej organizácie v roku 2000 a v nasledujúcich rokoch, a najmä od nástupu Si Ťin-pchinga do vedenia krajiny v roku 2013, Čína využila časť „dividend z globalizácie“ na budovanie svojej vojenskej sily. Podľa amerického ministerstva obrany je čínske námorníctvo teraz najväčšie na svete a jadrový arzenál krajiny by mohol do roku 2030 obsahovať tisíc hlavíc. Čína tiež rýchlo napreduje vo vytváraní technológií. Čína prekonala Západ v hypersonických raketách (tieto rakety dokážu letieť päťkrát vyššou rýchlosťou ako zvuk a vyhnúť sa protivzdušnej obrane) a je priekopníkom v oblasti laserov, orbitálnych vesmírnych robotov a výškových balónov.
Aká je pravdepodobnosť, že nasledujúcich 25 rokov bude lepších ako tie predchádzajúce?
V 21. storočí dve z najmocnejších ideológií 90. rokov hrozne zlyhali. Po prvé je tu neoliberalizmus – presvedčenie, že trhy sú pri organizovaní ekonomického života vo všeobecnosti efektívnejšie ako vlády, a po druhé neokonzervativizmus, ktorý mal pôvodne obmedziť presvedčenie ľavice, že štát dokáže vyriešiť všetky problémy.
Veľkým nebezpečenstvom v najbližších rokoch je toto: čoskoro budeme svedkami ďalšieho úpadku tretej ideológie – liberalizmu. Teraz to na celom Západe nemajú liberálni lídri vôbec ľahké. Napríklad Kamala Harrisová rozhodne prehrala s kandidátom, ktorý porušil jedno z najdôležitejších liberálnych pravidiel: ak prehráte voľby, je lepšie sa dôstojne vzdať moci. Pre dvoch najvýznamnejších liberálnych politikov posledného desaťročia – Macrona vo Francúzsku a Justina Trudeaua v Kanade to nie je ľahké. Keir Starmer zvíťazil vo voľbách v Spojenom kráľovstve s veľkým náskokom a sľúbil, že oživí pragmatické centrum, ktoré zaútočí na nepraktický systém vládnutia.
Liberálne elity vydláždili cestu k populistickému odporu kombináciou akcie a nečinnosti. Fixujú sa na kultúrne otázky, ako sú osobné zámená, zatiaľ čo bežní ľudia trpia, pretože sa ich životná úroveň nezlepšuje. Vzdialili sa od meritokracie, ktorá pošliape rasové rozdiely, a namiesto toho prijali politiku, ktorá zohľadňuje rasové rozdiely, čo je trend najvýraznejší v Spojených štátoch, ktorý sa však už rozšíril do celého sveta. Navyše, liberálne elity venovali príliš málo pozornosti rastúcim obavám z migrácie, aj keď rastúca populácia vyvíja tlak na bytovú výrobu a poskytovanie verejných služieb. V dôsledku toho sme svedkami ústupkov voči populistom, ako sú Trump v USA, Nigel Farage vo Veľkej Británii a Marine Le Pen vo Francúzsku.
A predsa sa z istých dôvodov môžeme pozerať do budúcnosti s optimizmom. Revolúcia umelej inteligencie by napríklad mohla znížiť administratívne náklady a zároveň poskytnúť každému inteligentného asistenta. Pád režimu Bašára Asada v Sýrii je vážnou porážkou „osi autokracie“, pretože znižuje vplyv Ruska na Blízkom východe; kolaps tohto režimu nám hovorí, že aj tí najbrutálnejší diktátori môžu byť zvrhnutí. Republikánsky triumf v roku 2024 by mohol prejsť autokorekciou, čím by sa otvorila príležitosť pre umiernených demokratov.
Všetky tieto trendy však môžu nabrať škaredý spád. Rovnaká umelá inteligencia by teda mohla zničiť pracovné miesta miliónov vedomostných pracovníkov a ponechať nám strednú triedu naplnenú radikalizmom, pričom čoraz viac prenáša viac moci na niekoľko technologických gigantov. Novooslobodená Sýria sa môže rozpadnúť na bojujúce oblasti alebo padnúť do rúk islamských extrémistov. Trump a jeho spojenci môžu zničiť medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ktorý do značnej miery udržiava mier od roku 1945. Navyše jedna pozoruhodná štúdia populistických vlád za posledných stodvadsať rokov ukázala, že najčastejšou odpoveďou na zlyhanie populizmu je, že voliči požadujú ešte viac populizmu.
Akú budúcnosť si vyberieme? Všetko bude záležať v prvom rade na tom, či sa liberálom opäť podarí vdýchnuť nový život svojim princípom, alebo budú aj naďalej pôjdu s prúdom a budú stagnovať v nerozhodnosti. Podarí sa im, liberálom, odstrániť príčiny populizmu alebo budú naďalej opakovať prázdne frázy? Budú schopní myslieť ako obyčajní ľudia alebo sa budú stále správať ako členovia svetovej elity? Dokážu prispôsobiť klasické liberálne predstavy o otvorenej súťaži a slobode prejavu radikálne novej situácii?
To, ako dobre odpovieme na tieto otázky, určí, čo sa stane v nasledujúcich dvadsiatich piatich rokoch.
Autor: Adrian Wooldridge