Ruskí novinári po invázii na Ukrajinu opustili svoju krajinu. Dokument *Moji nežiaduci priatelia: II. časť* sleduje ich životy v exile.
BENÁTKY – Na filmovom festivale v Benátkach mala svetovú premiéru snímka *My Undesirable Friends: Part II — Exile* (Moji nežiaduci priatelia: II. časť – Exil), dokumentárny film americkej režisérky ruskej národnosti Julie Loktevovej.
Film sleduje novinárov z médií TV Rain, iStories a Novaja gazeta, ktorí sa po rozsiahlej ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 ocitli v exile.
V tejto najnovšej kapitole svojho dokumentárneho eposu o ruských novinároch Loktevová skúma, ako sa jej protagonisti snažia nanovo uchytiť a pokračovať v práci napriek úskaliam života v zahraničí. Filmový kritik Anton Dolin prináša recenziu tohto filmu pre portál Meduza.
Nečakané déjà vu. S návalom obáv si uvedomíte, že vás čaká šesť hodín dokumentárnych záberov na tému, ktorú ste už do hĺbky preskúmali – a sami ste ju aj prežili. Film vás však napokon vtiahne: začnete sa báť o ľudí na plátne a nedokážete odtrhnúť zrak. Na konci máte hlavu plnú myšlienok, o ktoré sa chcete podeliť s čitateľmi i budúcimi divákmi – až kým si nespomeniete, že pred rokom a pol ste už o filme Julie Loktevovej *My Undesirable Friends* (Moji nežiaduci priatelia) písali.
Listujem v tom staršom texte, prikyvujem a zisťujem, že súhlasím s tým, čo som vtedy napísal. To podstatné už odznelo. Čo k tomu dodať? Naozaj musím prerozprávať „dej“, ktorý núti postavy filmu – novinárov z médií TV Rain, iStories a Novaja gazeta – k nútenej emigrácii a rozptyľuje dej do tucta rôznych lokalít?
Vtedy som napísal, že tento dokumentárny epos Julie Loktevovej vnímam ako svoj vlastný príbeh. Nie je to prehnané tvrdenie: čítate text filmového kritika, ktorého ruské úrady v neprítomnosti odsúdili a označili za „zahraničného agenta“, a ktorý píše pre médium vyhlásené Ruskom za „nežiaducu organizáciu“.
Zaujímavejšie je však niečo iné. Počas viac než roka premietania v kinách si film *My Undesirable Friends* našiel divákov v pozoruhodnom množstve krajín – od Iránu po Spojené štáty, od Bieloruska po Izrael. Títo ľudia sa v tomto nezvyčajnom filme spoznávajú; ide o kroniku rozbitých nádejí nakrútenú na iPhone, videnú očami mladých ruských liberálnych novinárov.
Tento v každom ohľade netradičný film sa objavil na mnohých zoznamoch najlepších diel roka, získal cenu za najlepší dokument na odovzdávaní cien Gotham Independent Film Awards a dostal sa aj do užšieho výberu na Oscara. Zdá sa, že Loktevová zachytila ducha doby – onen „posledný vzduch“, na ktorý odkazuje podtitul prvej časti filmu *My Undesirable Friends*.
Celková stopáž projektu dosahujúca približne 12 hodín zvádza k prirovnaniu k veľkému ruskému románu – či akémukoľvek rozsiahlemu románu –, ktorého objem človeka zároveň zastrašuje aj upokojuje. Jednoduchšou analógiou je televízny seriál: *My Undesirable Friends* sa delí na desať kapitol, a to nie je náhoda.
Vidieť ho v kine má však svoj význam. Zámerný kontrast medzi podomácky vytvorenými zábermi z iPhonu, pripomínajúcimi kroniku, a obrovským rozsahom stopáže i samotného plátna odhaľuje zásadný paradox: tragickú, až grotesknú nerovnováhu medzi malosťou človeka vystaveného politickému prenasledovaniu a neuchopiteľnou veľkosťou dejinného stroja, ktorý každého z nás dokáže rozdrviť na prach.
Je v tom však ešte niečo viac. Do kina neprichádzate, aby ste si oddýchli – v podstate ste odsúdení na to, aby ste tam istý čas žili a zblížili sa s postavami, ktoré pred vašimi očami dospievajú a menia sa. Zachovať si chladný, nezainteresovaný odstup je takmer nemožné. Film si vyžaduje vašu empatiu. Na konci sa títo „nežiaduci“ stávajú aj vašimi priateľmi.
Režisérka Loktevová, ktorá zostáva mimo záberu, nakrúca a strihá bez zhonu a bez skracovania času; vnáša závan vzduchu do klaustrofobických priestorov, v ktorých sa ocitli iní ľudia – a možno to napokon nie je ten posledný nádych, keďže všetkým sa podarí uniknúť a prežiť. Jej prístup je natoľko citlivý, že ju vykresľuje ako niekoho, kto s nimi nielen sympatizuje. Ako napísal denník Novaja gazeta, je ich spolupáchateľkou.
Nie sú to len televízne seriály či romány, ktoré sa môžu rozprestierať do dlhých, nekonečných hodín – platí to aj pre život. Keď ste priamo uprostred udalostí, najmä tých šokujúcich a dramatických, strácate schopnosť vnímať ich s odstupom. Film však túto možnosť ponúka. Tým, že snímka *My Undesirable Friends* (Moji nežiaduci priatelia) dáva tvar bezforemnej realite, odhaľuje určité vzorce a opatrne, krok za krokom, vedie svojich stratených a nešťastných emigrantov k svetlu – možno nie k triumfu dobra nad zlom, no prinajmenšom k jasnosti a pochopeniu.
Zdá sa, že titulky oddeľujú „postavy“ od „účinkujúcich“. Prvé sú uvedené pod zdrobneninami krstných mien, bez priezvisk – veď sú to napokon priateľky. Tie druhé sú skutočné osoby. Kto koho hrá? Hrajú, alebo naopak odkladajú spoločenskú masku a profesijnú rolu, aby dali priechod skutočným emóciám?
V prvej kapitole filmu, odohrávajúcej sa na jar 2022, sa Anya – Anna Nemzer – nachádza v Izraeli; je zmätená a pripravuje sa na odchod do Gruzínska. Ksyusha (Ksenia Mironova) a Lera (Valeria Ratnikova) so slzami v očiach skúšajú nájsť ubytovanie v náhodnom hoteli v Istanbule. Alesya (Alesya Marokhovskaya) a Ira (Irina Dolinina) sa neisto rozhliadajú po Prahe. A Lena (Elena Kostyuchenko) s hlasom plným hrôzy konštatuje nevyhnutné: ak chce z Ukrajiny podávať pravdivé správy, bude musieť odísť z denníka Novaja gazeta.
Na konci pôsobí príbeh každej z postáv uzavreto, hoci ony samy – mladé, plné energie a dokonca aj nádeje – zostávajú na križovatke svojich ciest, ďaleko od akéhokoľvek vysnívaného cieľa. Film má oproti životu jednu nespornú výhodu: môže sa skončiť záverečnými titulkami.
Filmový festival v Benátkach, kde má svetovú premiéru druhá časť snímky *My Undesirable Friends* (Moji nežiaduci priatelia), tento rok hostí aj niekoľko ďalších monumentálnych dokumentov: trojhodinové *Imperium* Sergeja Loznicu, štvorhodinový film *Musk* Alexa Gibneyho a päťhodinový snímok Mariana Llinása *Life of Jorge Luis Borges*. Dĺžka filmu režisérky Loktevovej predstavuje rekord aj v tejto konkurencii – a to ide len o polovicu celého diela. Zdá sa, že len filmy takto nekompromisne detailné a precízne dôkladné dokážu zodpovedať nevyslovené otázky dezorientovaného diváka.
Krátka odbočka: najnekonvenčnejším kinohitom tohto leta bol trojhodinový film Christophera Nolana *Odysea*, ktorého značná dĺžka divákov vôbec neodradila. Postavy filmu *My Undesirable Friends* putujú po neprebádaných moriach a nepriateľských ostrovoch, zatiaľ čo zúri ich vlastná trójska vojna. Zatiaľ nemajú ani najmenšiu šancu odplávať v ústrety západu slnka. Loktevovej film však presahuje dva základné dejové typy z vyššie citovanej Borgesovej klasifikácie: nejde o príbeh o obliehaní (tým bol film *Last Air in Moscow*) ani o návrat domov, o ktorom možno len snívať. Tretím Borgesovým motívom je hľadanie. Ksuša, Lera a Aňa, Lena, Alesja a Ira nehľadajú len bezpečný prístav, ale aj stratený zmysel svojej práce – a s ním aj zmysel svojej existencie. Loktevová, ktorá spája roztrúsené, nie vždy šťastné príhody do mozaiky uceleného rozprávania, im pomáha tento zmysel nájsť, no robí tak – našťastie – bez moralizovania či vyvodzovania kategorických záverov.
Tel Aviv a Riga, Tbilisi a Amsterdam, New York a Praha, Istanbul a Washington a napokon – ako by tam mohli chýbať? – Moskva a Kyjev… Ksuša s kamennou tvárou vychádza zo súdnej budovy, kde jej snúbenca Ivana Safronova odsúdili na 22 rokov väzenia. Lera sníva o Haagu a predstavuje si, ako odtiaľ naživo informuje o Putinovom súdnom procese. Aňa rozoberá správy s otcom cez Zoom a vzápätí sa snaží v tele lokalizovať miesto, ktoré reaguje na správu o predaji starmaminho bytu – kdesi pri solárnom plexe.
Medzitým Lena so svojou priateľkou Janou (Jana Kučinová) vážne diskutujú o plánoch ruskej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) zlikvidovať Lenu a následne si – pre istotu – nechávajú veštiť budúcnosť z knihy; siahnu po náhodnom zväzku *Harryho Pottera*, ktorý mali práve poruke. Táto temná rozprávka od J. K. Rowlingovej sa objavila už v prvej časti filmu. Je totiž ľahšie predstaviť si boj proti dementorom a smrťožrútom, ak človek stále dúfa v šťastný koniec.
Vyvrcholenie prichádza vo štvrtej, predposlednej kapitole. Zatiaľ čo Lena pracuje na knihe s provokatívnym názvom *Moja ljubimaja strana* – „Moja obľúbená krajina“ (v ruskom vydaní je slovo „obľúbená“ nahradené hviezdičkami, čo čitateľom ponecháva široký priestor na interpretáciu) – televízia TV Rain sa ocitá v centre škandálu v Lotyšsku, kde opoziční televízni novinári, ktorí ušli z Ruska, získali vysielaciu licenciu. Dvakrát nechali vo vysielaní odznieť spojenie „naša armáda“ v odkaze na ruskú armádu. Za to prišli o právo pracovať aj o víza – a ocitli sa tak v ďalšom vyhnanstve.
Loktevová rozpráva tento príbeh od začiatku do konca, bez vynechania podstatných častí, pričom do popredia stavia vnútorný i vonkajší chaos všetkých, ktorých konflikt zasiahol. Jablkom sváru sa stáva jediné privlastňovacie zámeno. Priestor na kompromis neexistuje. Obe strany sporu hovoria odlišnými jazykmi – a nie, nejde o lotyštinu a ruštinu. Rozkol siaha oveľa hlbšie než len k jazykovému nedorozumeniu.
Prekvapivo práve táto epizóda dáva všetkému definitívnu bodku. Samotné rozuzlenie je ambivalentné: v danej chvíli víťazia lotyšské úrady, no neskoršie súdne rozhodnutie spochybňuje oprávnenosť ich kroku. Odvtedy však uplynuli viac než dva roky a TV Rain sa dávno presťahovala do Holandska, odkiaľ dnes vysiela – čo je zrejme to najlepšie riešenie pre všetky zúčastnené strany.
Práve vtedy, v zime na prelome rokov 2022 a 2023, vychádza najavo, že opoziční novinári z Ruska už nemajú „svojich“ ani na jednej strane hranice. To však zároveň znamená, že pri svojich morálnych rozhodnutiach sa nemusia ohliadať na „vlastných“. V tomto bode film *My Undesirable Friends* – „moji“ (opäť privlastňovacie zámeno) – definitívne nadobúda podobu snímky o voľbe a o tom, ako človek preberá zodpovednosť za vlastné konanie. Práve to postavy po celý čas hľadali: nie domov, nie prácu či stabilitu, ale vnútornú kotvu, ktorá by im umožnila pokračovať v práci bez ohľadu na prekážky.
Navalného vražda – Lera plače, keď číta správy pri monitore. Trumpova inaugurácia – Ksuša sa vo Washingtone ocitá uprostred osláv. Tento príbeh nemá koniec a ani ho mať nemôže. Ako sa ukazuje, niekedy netreba rozuzlenie – stačí východisková situácia. Objavujú sa nové postavy: bývalý novinár televízie Dožď (TV Rain) Peťa (Piotr Ruzavin) a jeho ukrajinská manželka Natalka (Natalia Humeniuková, bývalá šéfka ukrajinského spravodajského portálu Hromadske). Kým stierajú čoraz tenšiu hranicu medzi žurnalistikou a aktivizmom, nachádzajú oporu jeden v druhom. Hoci môžu byť ich sny o budúcnosti akokoľvek nezodpovedné, cesta, ktorú si zvolili, je úplne jasná. Peťa odchádza bojovať za Ukrajinu a jeho osobný príbeh otvára novú kapitolu.
Napriek svojmu charakteru kroniky a zdanlivej neutralite film *Moji nežiaduci priatelia* (My Undesirable Friends) – akoby mávnutím čarovného prútika – obnovuje vieru v to, že každý má moc nad svojím zajtrajškom, aj keď je pozajtrajšok zahalený do nepreniknutej hmly. Je to pravdepodobne ilúzia, no taká, ktorá aj v tých najhorších časoch dodáva životu pocit zmyslu.
