Slovenské magnezitové závody, a. s. Jelšava majú 100 rokov od vzniku ťažby suroviny na Slovensku
JELŠAVA – Magnezitový závod v Jelšave, najväčší ťažobný a spracovateľský magnezitový závod na Slovensku a súčasne jeden z najväčších svetových producentov mŕtvo-pálenej magnézie „DBM“, je dnes v majetku Slovenských magnezitových závodov, akciová spoločnosť, Jelšava.
História spracovania magnezitu v Jelšave siaha až do roku 1893, kedy podľa záznamov v kronike mesta mestský účtovník Juraj Farkaš dňa 2. júna predložil správu, že dva „kamene“ nájdené v oblasti Dúbrava sú magnezit, nerast, ktorý bol v tom čase vyhľadávaný po celej krajine.
Rok po objavení ložiska podpisuje mesto zmluvy s podnikateľmi Uhliarikom a Mansfeldom na využívanie náleziska a v priestoroch „Hladná strana“ sa uskutočnila historicky prvá ťažba a následne aj výpal magnezitu v Jelšave. Vzhľadom na veľký dopyt po magnezite začali podnikatelia uvažovať o rozširovaní výrobných prevádzok, ale tieto aktivity prerušila prvá svetová vojna.
Rok po objavení ložiska podpisuje mesto zmluvy s podnikateľmi Uhliarikom a Mansfeldom na využívanie náleziska a v priestoroch „Hladná strana“ sa uskutočnila historicky prvá ťažba a následne aj výpal magnezitu v Jelšave. Vzhľadom na veľký dopyt po magnezite začali podnikatelia uvažovať o rozširovaní výrobných prevádzok, ale tieto aktivity prerušila prvá svetová vojna.
Dňa 28. októbra 1918 vznikla Československá republika a v tom istom roku firma Magnezitový priemysel účastinná spoločnosť podpísala s mestom dohodu o výstavbe nového závodu. Výstavba bola začatá v roku 1921 a na základe vydaného stavebného povolenia bolo postavených 8 stolových šachtových pecí typu Ignis, každá s kapacitou výroby 10 ton za deň a ďalšie potrebné technologické zariadenia. Kapacita závodu bola 26 tisíc ton slinku ročne. Skúšobná prevádzka nového závodu sa začala 16. septembra 1923 a od tohto dátumu sa datuje aj história súčasnej firmy.
Na jeseň v roku 1944 bola prevádzka závodu v dôsledku vojny odstavená na takmer dva roky. Naviac ustupujúce fašistické jednotky značne poškodili rozhodujúce výrobné zariadenia, pričom škoda bola vyčíslená na 4,5 milión korún. Plnú kapacitu výroby dosiahol závod až po úplnej oprave poškodených zariadení v roku 1947.
V povojnových rokoch došlo pre magnezit k veľmi významnej zmene. Nariadením SNR číslo 47/1947 bol magnezit prehlásený za vyhradený nerast a magnezitári sa dostali do baníckej rodiny. Počínajúc rokom 1947 tak mohli aj Jelšave v prvej polovici septembra oslavovať Deň baníkov.
Odstraňovanie následkov vojny, budovanie ťažkého priemyslu a industrializácia si vyžadovali zvyšovanie kapacít na výrobu žiaruvzdorných materiálov. Na základe týchto požiadaviek sa v rokoch 1949 – 1965 pristúpilo k postupnému budovaniu nových pecných agregátov. K výrobným zariadeniam pribudla šachtová pec č. IX a postupne boli do prevádzky uvedené štyri poloautomatické šachtové pece č. X – XIII, ktoré veľmi spoľahlivo prevádzkujú, po niekoľkých rekonštrukciách, dodnes.
V 60. rokoch minulého storočia sa v Jelšave pripravovala veľká výstavba banskej a slinkovej prevádzky. Prvým predpokladom schválenia výstavby bolo overenie zásob magnezitovej suroviny v ložisku Dúbravský masív. Základný povrchový vyhľadávací geologický prieskum sa realizoval v rokoch 1955 – 1965 a neskôr v rokoch 1982 – 1983 sa uskutočnil podzemný predbežný prieskum ložiska. Obidva tieto geologické prieskumy boli veľmi pozitívne a potvrdili veľké zásoby suroviny a ložisko Dúbravský masív sa tak zaradilo medzi najväčšie svetové náleziská magnezitu. Pri takomto stave zásob bola pripravovaná veľká výstavba závodu úplne odôvodnená.
Na základe vypracovaných projektov sa v rokoch 1961 – 1962 postupne pristúpilo k výstavbe baní Dúbrava a Miková. Pôvodné riešenie počítalo s povrchovou ťažbou, nové riešenie s prechodom na podzemnú ťažbu.
Na povrchu sa vybudovala dvojstupňová drviareň suroviny, úpravňa v ťažkých suspenziách, tri rotačné pece, zásobníky slinkov, elektromagnetická úpravňa, mechanické dielne, vlečka a ďalšie pomocné objekty.
Vybudovaním nových vysokovýkonných tepelných agregátov a rekonštrukciou poloautomatických šachtových pecí sa vytvorili dostatočné výrobné kapacity, čo umožnilo po päťdesiatych rokoch odstavenie starých stolových šachtových pecí I – IX.
Realizáciou investičných zámerov v rokoch 1961 – 1972 sa jelšavský závod stal najväčším producentom sypkých hmôt v rámci národného podniku SMZ Košice a významným svetovým výrobcom žiaruvzdorných materiálov.
V poradí tretia časť výstavby závodu bola zameraná na ekológiu. V rokoch 1972 až 1978 sa postupne uviedli do prevádzky cyklónové batérie, mlynica a briketácia. Definitívnym riešením v oblasti ekológie sa stal tretí stupeň odprášenia, ktorý pozostával z vybudovania nového 120 m komína a hadicových filtrov systému Amertherm, ktorý bol uvedený do prevádzky v roku 1984.
Ďalšie významné zmeny sa v SMZ Jelšava začali diať po nežnej revolúcii v roku 1989. Najskôr v roku 1990 došlo k reorganizácii n. p. SMZ Košice a neskôr od 1. januára 1993 k jeho rozdeleniu na 10 samostatných štátnych podnikov. Obdobie samostatnosti š. p. SMZ Jelšava bolo zo všetkých období existencie najkratšie, ale aj najzložitejšie. Nastal rozpad trhov RVHP a výrobné kapacity sa využívali len na 48 %.
Významným medzníkom v histórii firmy sa stal dátum 3. december 1993, kedy bola zamestnancami SMZ, š.p. Jelšava založená akciová spoločnosť. V tomto období vrcholila príprava privatizačného projektu, ktorý Vláda SR vo februári 1994 schválila. Od apríla 1994 podnik vlastní a prevádzkuje SMZ, a.s. Jelšava.
Po vzniku akciovej spoločnosti, konsolidácii trhov a vytvorení dostatočných finančných zdrojov firma obnovila svoje investičné aktivity. Tieto boli zamerané hlavne na znižovanie energetickej náročnosti výroby, ekológiu a rekonštrukciu budov. Neskôr sa rozhodlo o výstavbe šachtovej pece č. XIV, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 2000. Najväčšou investíciou v novodobej histórii firmy sa stala otvárka ložiska Miková na horizonte 220 m nad morom, čím sa sprístupnili k ťažbe veľké zásoby suroviny na niekoľko desiatok rokov.
V roku 2003 firma odkúpila prevádzku šachtových pecí Komagu na Bočiari pri Košiciach, kde sa realizuje konečné spracovanie a výpal úletov.
Okrem toho boli vytvorené dcérske firmy Revimex a Komateq (2004), ktoré sa zamerali na predaj finálnej produkcie a dovoz strategických surovín potrebných pre výrobu. Odkúpilo sa tiež 67 % akcií závodu GENES Hnúšťa (2003), čím firma získala nový zdroj korekčnej suroviny. V roku 2004 bola vytvorená aj dcérska akciová spoločnosť SMZ – Služby, ktorá pre firmu zabezpečovala všetky služby nevýrobného charakteru a v roku 2021 sa stala znovu súčasťou SMZ, a.s. Jelšava.
V súvislosti s históriou firmy treba spomenúť aj získanie dôležitých certifikátov ISO 9001:2015, 14001:2015, GMP+ B2 (2010) a ISO 50001:2011, ktoré sú zárukou kvality činností vykonávaných vo firme a následne aj kvality všetkých výstupov.
Počas svojej vyše deväťdesiatročnej činnosti jelšavskú magnezitku postretlo množstvo nepriaznivých situácií. Dokázala však nájsť riešenia a vďaka tomu dnes patrí k popredným svetovým výrobcom mŕtvo-pálených a kaustických magnezitov. Zárukou jej ďalšieho rozvoja je vlastníctvo veľkých zásob suroviny, dostatočné výrobné kapacity, vybudované trhy a odborne vyspelá pracovná sila.
(S použitím materiálov, ktoré zverejnila firma Slovenské magnezitové závody Jelšava)
