Môj milovaný dedko Leonid Osipovič Kolbikov

MOSKVA – Pozerám sa fotografiu, ktorú  urobili pred tridsiatimi rokmi na Deň víťazstva. Dedko je v bunde kaki. Na prsiach má medaily a vyznamenania. Usmieva sa popod fúzy. Má dobré belasé oči. Leonid Osipovič Kolbikov, veliteľ spojárskej čaty 313. samostatnej roty, spojár 1. triedy a pre mňa jednoducho – milovaný dedko.

Pamätám si, ako sme sa s ním a mamou, prechádzali v centre Moskvy pri Bieloruskej železničnej stanici. Bolo to jedno z miest, kde sa raz do roka stretávali veteráni Veľkej vlasteneckej vojny. V tom čase zostal už len sám. Ostatní z jeho pluku zomreli. Začali sme tam chodiť v trojici. Mali sme takú tradíciu. Ráno pozeráme  vojenskú prehliadku na Červenom námestí. Potom sa prechádzame po strede mesta. Večer ideme k dedkovi na slávnostnú večeru.

Vždy varil pre našu rodinu „kolbikovský“ boršč. Recept ho naučil kuchár cez vojnu. Zvyčaje zjem zopár tanierov. A potom chcem dupľu. Chutí mi!  Je tak chutný. Jeme, vychutnávame ho, a hovoríme o všetkom možnom na svete – o politike, cestovaní, Francúzoch, ale nie o vojne…

Stačilo opýtať sa na Veľkú Vlasteneckú, a hlas dedka sa menil, ako keby sa lopta stávala gólom. Vždy nerád rozprával o vojne. A niekedy mohol skočiť mame do reči: „Lera radšej pomlčme!“ Ťažko sa mu spomínalo. Veľmi ťažké bolo spomínať najmä na prvý rok vojny, keď sa ustupovalo bol v obkľúčení. Nemci robili mnohé nálety. Mnoho priateľov dedka vtedy zahynulo. A keď sa mu podarilo znovu pridať k jednotkám Červenej armády, musel prejsť mnohými previerkami. Kládli mu veľa otázok a snažili sa zistiť či nie je náhodou špión,

A tu je vojenská čierno-biela fotografia. S priateľom sú na nej pred dreveným domom. Je to pravdepodobne tá istá bieloruská dedina, ktorú obsadili Nemci. Hovoril nám o takej. A to je jedna z jeho najsvetlejších vojenských spomienok o dobrote bieloruskej ženy, ktorá ich schovala v zadnej šope, aby prenocovali. A potom riskovala životom a priniesla im varené zemiaky.

„Jedzte, chlapčekovia, strúčikovia..“ Láskavo im povedala. Bol hlad. A tieto zemiaky boli možno jej posledným jedlom. Dedko o tom hovoril s láskou. Ráno ich odprevadila ako vlastných synov, ktorí tiež bojovali na fronte.

Na ďalšej fotografii sa dedko objíma s priateľom pred lietadlom. Bol spojár a kolega pilot. Leteli späť z bojovej úlohy a zo vzduchu videli zbombardovaný vlak so zdravotníckym vagónom. Pristáli pozrieť sa doň, či tam nie sú lieky, lieh, alebo nejaké užitočné veci. Cestou späť si ich všimli Nemci, Dobehli k lietadlu. Nechcelo sa naštartovať. Vtedy dedko vyskočil z lietadla a ručne roztočil vrtuľu. Bola prestrelka. Iné východisko nemal. S priateľom tam mohli zostať navždy.

A tu je fotografia z  kasární sedem kilometrov od Sovietsko-Nemeckej hranice. Dedko spomínal ako sa 22. júna 1941 zobudil na hukot nízko letiaceho lietadla. Vybehol vonku a myslel si, že sa začalo cvičenie. Veď slúžil v armáde. Ale lietadlo  bolo akési nie naše. Pochopil, že sa začala vojna a bol to nemecký Messerschmitt.

Maličká zožltnutá fotografia. Na rube je niečo napísané ceruzkou. Písmená vybledli. Na tejto fotografii je staršina Kolbikov so slúchadlami pri práci. Medzi jeho úlohy patrilo nadväzovať spojenie s jednotkami vojenského letectva, ktoré boli vzdialené 280 –  300 kilometrov. Ako veliteľ čaty, učil to aj začínajúcich radistov.

…Dedko mi rozprával ako veľa bolo situácií, keď len vďaka zázraku zostal nažive. Raz sa schoval v stohu sena. V noci  keď bola tma uvidel blízko stohu cigaretu nemeckého vojaka. Ako dobre, že vtedy nebol blízko pes.

…Raz po splnení úlohy šli do susednej dediny. Kráčali cez cintorín, Uvideli ich a začali po nich strieľať. Kto stihol, ten sa schoval za náhrobky. Automobil prešiel. Dedko vstal a pozrel sa vedľa seba. Vľavo mŕtvy, vpravo mŕtvy.  Zostal živý. Spomenul si na slová cigánky, ktorej podaroval stan: Dlho budeš žiť. Prežiješ štyridsať a štyridsať. Tak sa to aj stalo. Vojnu prešiel od prvého do posledného dňa. Bol ranený. Došiel do Berlína Po vojne stretol svoju ženu Ľudmilu. Narodila sa im dcéra Valéria. Urobil si vysokú školu v technickej oblasti. Stal sa kandidátom technických vied, čo je súčasné PhD. Na dôchodku robil sochy z dreva. Urobil ich celú kolekciu. Zomrel keď mal 90 rokov.

PS: Vždy som bola na neho hrdá a som hrdá stále. Pamätám si že v detstve som hovorila, aby Nemci prišili k dedkovi na návštevu. Prečo? Pýtala sa mama. Odpovedala som: „Lebo len on ich môže poraziť.“ Nechápala som prečo sa všetci dospelí usmievajú.

Mária Vladimírova, vnučka,  Moskva 9. mája 2020

(Písané špeciálne pre Finančné noviny)

Vojenský životopis:

Leonid Osipovič Kolbikov (1918 – 2008). V roku 1938 narukoval do Červenej armády. Slúžil do roku 1946. Štyri roky bol v radoch 16. Leteckej armády Červenej zástavy. V zostave 1. a 2. Bieloruského frontov oslobodil Bielorusko, Varšavu. Vyznamenaný dvoma bojovými radmi. Nositeľ medailí „Za oslobodenie Varšavy“ a „Za víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945.“ Dosal osobný list od maršala Konstantina Rokosovkého.