Huanqiu shibao: „Príležitosť“ pre NATO len zhorší medzinárodnú bezpečnostnú dilemu v Ukrajine
Najlepšou voľbou pre Ukrajinu je vnútorný mier a medzinárodná neutralita, kde bude naďalej pôsobiť ako „brána do Európy“. Nemôže sa stať geopolitickou bariérou medzi Ruskom a Západom, o ktorú sa neustále bojuje, píše Huanqiu shibao.
S uznaním nezávislého štatútu dvoch „republík“ na východe Ukrajiny Ruskom zaviedli Spojené štáty a Európa nové kolo tvrdých sankcií proti Moskve a ukrajinská kríza dosiahla bod zlomu. Problém Ukrajiny nie je len konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, pozostáva z viacerých protirečení: suverénny územný spor medzi Ruskom a Ukrajinou, boj o dominanciu v otázkach európskej bezpečnosti medzi USA, Ruskom a veľkými európskymi krajinami, ako aj nezhody medzi koncepciami a hranicami bezpečnosti NATO a Ruska. V posledných dvoch rozporoch je kľúčovým faktorom NATO, keďže nie je len hlavným nástrojom Západu na riešenie ukrajinskej krízy, ale aj dôležitým zdrojom jej prehlbovania.
Po skončení studenej vojny ani Spojené štáty, ani európski členovia NATO nevideli naliehavú potrebu expanzie a dokonca začali diskutovať o potrebe existencie NATO. Veľké európske krajiny začali vážne uvažovať o európskom bezpečnostnom rámci, ktorý nezahŕňa Spojené štáty, alebo aspoň nie je jednostranne závislý od Washingtonu. Medzi nimi bolo aktívne najmä Nemecko. Berlín sa domnieva, že po rozpade Sovietskeho zväzu by obrovský priestor medzi Nemeckom a Ruskom mal slúžiť vlastným ekonomickým a strategickým príležitostiam a nechce sa oň deliť s inými krajinami. Kríza v bývalej Juhoslávii však odhalila európsku bezpečnostnú zraniteľnosť a poskytla NATO príležitosť prežiť a expandovať. NATO sa prvýkrát rozšírilo v marci 1999 o Českú republiku, Maďarsko a Poľsko.
Rozšírenie NATO na východ má minimálne tri dôsledky: Nemecko sa posunulo spredu dozadu, európska časť NATO sa postupne zväčšila a strategický konflikt medzi Alianciou a Ruskom sa stále viac prehlbuje. Na samite v Bukurešti v apríli 2008 boli Chorvátsko a Albánsko pozvané do NATO. Spojené štáty tiež uviedli, že Ukrajina a Gruzínsko nakoniec tiež vstúpia do NATO. Za daných okolností bolo Rusko odhodlané postaviť sa proti rozširovaniu Aliancie. V auguste 2008 Rusko zaútočilo na Gruzínsko pod zámienkou problému Južného Osetska a dočasne zmrazilo možnosť vstupu Gruzínska do NATO.
Ukrajinská otázka je oveľa dôležitejšia a delikátnejšia ako gruzínska. Ukrajina bola dlho považovaná za „bránu do Európy“ a hlavný most medzi Ruskom a Západom. Je to oddávna dôležitý strategický bod a územie, kde mnohokrát prepukli vojenské konflikty. Preto sa Ukrajina po studenej vojne stala krajinou uviaznutou v najhlbšej geopolitickej bažine na svete. Prekrývanie vnútorných a vonkajších rozporov zmenilo Ukrajinu z rozvinutej republiky sovietskej éry na jeden z najzaostalejších bývalých subjektov ZSSR. Dlhodobá stagnácia a regresia sociálno-ekonomickej štruktúry, ako aj to, že všetky vnútropolitické frakcie na Ukrajine hádžu na seba dôvody, viedli k tomu, že nezhody v krajine postupne prerástli do rozporov a konfliktov.
Proruský prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč koncom roka 2013 prerušil vzťahy s EÚ a pozastavil dohody o voľnom obchode, čím nahneval prozápadné sily, v dôsledku čoho bol zvrhnutý a odstúpil. Rusko cítiac, že obrat Ukrajiny smerom k Západu nemožno zastaviť, upravilo svoju dobre zavedenú stratégiu politickej a hospodárskej súťaže so Západom na Ukrajine a v marci 2014 získalo späť Krym. O niekoľko dní neskôr Európa a Ukrajina podpísali historickú dohodu o pridružení a voľnom obchode a milície na východe Ukrajiny oficiálne zdvihli zástavu nezávislosti.
Spojené štáty a Európa sa dohodli, že budú brániť suverenitu Ukrajiny, ale nesúhlasia s tým, ako reagovať na kroky Ruska. Po krymskej kríze dospeli USA a EÚ k odlišným záverom: Washington veril, že na Rusko nie je dostatočný tlak a aliančnému systému chýba súdržnosť, čo dáva Moskve šancu dostať sa von. Európske krajiny, najmä Francúzsko a Nemecko, verili, že sa neoplatí provokovať Rusko v takejto chúlostivej otázke a že treba pokračovať v komunikácii a rokovaniach. V procese mediácie súvisiaceho s konfliktom na východe Ukrajiny dlho dominovali krajiny EÚ. Spojené štáty na druhej strane v dvoch dohodách z Minska chýbali. Náhla eskalácia ukrajinskej krízy dokázala aj impotenciu európskych krajín v otázkach bezpečnosti.
Rozšírenie NATO na východ a zhoršenie ukrajinskej krízy sú v skutočnosti prepletené príčinou a následkom. Ak sa bude posudzovať len podľa jedného princípu, napríklad podľa princípu suverenity, výsledok bude zrejmý. Mnohé udalosti vo svete však často nie sú také jednoduché. Princíp suverenity je základom moderného medzinárodného poriadku. Na jeho základe si aj každá krajina potrebuje zvoliť cestu a smer v súlade s jej národnými podmienkami a medzinárodným prostredím. Ukrajina je uviaznutá v trhline vytvorenej geopolitickou konkurenciou a v rámci nej existuje mnoho hlbokých etnických a kultúrnych rozdielov. Okrem toho nie je Ukrajina taká veľká, aby o svojom osude rozhodovala sama, a nie je ani taká malá, aby ste ju mohli ignorovať. Ak takéto krajiny prejdú na stranu ktoréhokoľvek bloku a priblížia sa k ktorejkoľvek strane, budú čeliť silným medzinárodným a domácim reakčným silám, ktoré môžu spôsobiť veľké problémy. Ukrajinská kríza mala množstvo dôsledkov na svetový poriadok. Ukrajina utrpela obrovské škody, Rusko sa ešte viac izolovalo, autonómia bezpečnostného systému európskych krajín sa oslabila a postavenie Spojených štátov a NATO sa zmenilo.
Ukrajinská kríza je preto problémom nielen pre Kyjev, ale aj pre medzinárodné spoločenstvo. Z hľadiska medzinárodného práva má Ukrajina právo rozhodovať o svojich vnútorných a vonkajších záležitostiach. Z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti vedie po rozpade Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy ďalšia existencia a rozširovanie NATO k narastajúcej nerovnováhe v štruktúre medzinárodnej bezpečnosti, ktorá sa už stala vážnou hrozbou pre jej stabilitu. Suverénne práva Ukrajiny tak spôsobujú veľké sociálne problémy medzinárodnému spoločenstvu.
To spôsobilo, že mnohé krajiny sa ocitli v dileme: nechcú, aby sa rusko-ukrajinský konflikt ďalej stupňoval, a nechcú sedieť a pozerať sa, ako sa NATO ďalej rozširuje. Tejto alternatíve sa dá vyhnúť. Z historického a praktického hľadiska je pre Ukrajinu najlepšou voľbou vnútorný mier a medzinárodná neutralita, kde naďalej pôsobí skôr ako „brána do Európy“, než aby naveky ostala geopolitickou bojiskom Ruska a Západu. Len tak sa môže medzinárodné spoločenstvo oslobodiť od konfliktu medzi suverénnymi právami jednej krajiny a medzinárodnou bezpečnosťou.
Uverejnil Zhang Jiadong (张家栋), profesor Centra amerických štúdií na Univerzite Fudan
