ABECEDA EKONOMIKY A EKONÓMIE – Xenofón prvý použil slovo Oeconomicus
Xenofón (* okolo 430 pred Kristom, Atény – † 355 pred Kristom, Korint) bol grécky spisovateľ, autor starovekých spisov z rôznych odborov.
Ako príslušník zámožných vrstiev a Sokratov žiak mal odmietavý vzťah k aténskej demokracii a sympatizoval so Spartou; príznačný je jeho obdiv k silnej osobnosti.
V spisoch populárne-filozofických (Obrana Sokratova, Spomienky na Sokrata, Symposion) opísal postavu Sokrata a vyložil jeho učenie. V Sokratovom duchu kládol dôraz na rozumové poznanie a odborné znalosti. Je autorom jednej z prvých prác o ekonomike. Do slovenského jazyka sa prekladá ako O Hospodárstve.
V tomto spise Xenofón predstavuje svojho učiteľa Sokrata v neobvyklom dialógu o veciach každodenného života. Sokrates radí, ako si udržať a zveľadiť majetok, ako dohliadať na poriadok v dome či ako rozdeliť prácu medzi manželmi. Podľa názoru moderných bádateľov je Sokratov obraz načrtnutý v Xenofónových spisoch oveľa realistickejší ako jeho náprotivok u filozofa Platóna.
Aténska škola (tal. Scuola di Atene) je názov fresky talianskeho renesančného umelca Raffaela. Bola namaľovaná v rokoch 1509 – 1511 ako súčasť výmaľby miestnosti Stanza della Segnatura v Apoštolskom paláci vo Vatikáne spolu s ďalšími freskami Parnas, Dišputa o Najsvätejšej sviatosti a Cnosti teologické. Freska je považovaná za „Raffaelovo majstrovské dielo a dokonalé stelesnenie klasického ducha neskorej renesancie“
Mená v zátvorkách sú súčasníci Raffaela, podľa ktorých mal Raffael namaľovať podobizne niektorých filozofov. 1: Zénón z Kitia alebo Zénón z Eley – 2: Epikuros – 3: Federico II. Gonzaga – 4: Boethius alebo Anaximandros alebo Empedoklés – 5: Averroes – 6: Pytagoras – 7: Alkibiades alebo Alexander Veľký – 8: Antisthenes z Atén alebo Xenofón – 9: Hypatia z Alexandrie alebo Francesco Maria della Rovere – 10: Aischinés alebo Xenofón – 11: Parmenides – 12: Sókrates – 13: Herakleitos (predloha: Michelangelo?) – 14: Platón držiace Timaia (predloha: Leonardo da Vinci) – 15: Aristoteles držiace Etiku (predloha: Michelangelo) – 16: Diogenes zo Sinópy – 17: Plótinos – 18: Euklides alebo Archimedes a skupina študentov (predloha: Bramante) – 19: Strabón či Zaratustra? – 20: Klaudios Ptolemaios – R: Raffael ako Apellés – 21: Il Sodoma ako Protogenés.
Oeconomicus (grécky Οἰκονομικός) od Xenofóna je sokratovským dialógom hlavne o správe domácností a poľnohospodárstve.
Oeconomicus pochádza zo starogréckych slov oikos pre dom alebo dom a nemein, čo znamená manažment, v doslovnom preklade „vedenie domácnosti“. Je to jedna z prvých prác o ekonómii v jej pôvodnom zmysle pre správu domácnosti a významný zdroj pre sociálnu a intelektuálnu históriu klasických Atén. Okrem dôrazu na ekonomiku domácnosti sa dialóg zameriava na také témy, ako sú kvality a vzťahy mužov a žien, život na vidieku v porovnaní s mestom, otroctvo, náboženstvo a vzdelávanie. Aj keď Xenophon primárne skúma základné témy, ako je džentlmenstvo, chovateľstvo a rodové roly, prostredníctvom Sokratových rozhovorov o bohatstve a konkrétnejšie o správe domácnosti.
Joseph Epstein tvrdí, že Oeconomicus možno v skutočnosti považovať za pojednanie o úspechu vo vedení armády aj štátu. Vedci sa prikláňajú k relatívne neskorému dátumu v Xenofónovom živote pre zloženie Oeconomicus, možno po roku 362 pred n. Cicero preložil Oeconomicus do latinčiny a dielo si počas renesancie získalo obľubu v mnohých prekladoch.
Raffael, vlastným menom Raffaello Sanzio, známy aj ako Raffaello Santi, Raffaello de Urbino alebo Rafael Sanzio de Urbino(* 6. apríl 1483, Urbino, Taliansko – † 6. apríl 1520, Rím) Sokrates sa rozpráva s Xenofónom.
Leo Strauss napísal politicko-filozofický komentár k dialógu. Oeconomicus bral ako ironickejšie skúmanie povahy džentlmena, cnosti a domácich vzťahov.
Michel Foucault vo svojej Dejinách sexuality (1976–1984) venoval kapitolu „Ischomachovej domácnosti“. Xenofónovo zobrazenie vzťahu medzi Ischomachom a jeho manželkou bral ako klasický výraz starogréckej ideológie moci, podľa ktorej sa kontrola nad emóciami človeka navonok odráža v jeho kontrole nad jeho manželkou, jeho otrokmi a jeho politickými podriadenými. .
Po Foucaultovi skúmali feministické vedkyne a sociálni historici ako Sarah Pomeroy Oeconomicus ako zdroj gréckych postojov k vzťahu medzi mužmi a ženami, ale postupné interpretácie sa líšili. Niektorí vidia Xenofónov vzťah k ženám ako misogynistický a patriarchálny, iní tvrdia, že bol v určitých ohľadoch proto-feministický.
Niektorí brali Xenofónovo použitie Ischomachusa ako údajného odborníka na výchovu manželky ako príklad anachronickej irónie, čo Platón použil vo svojich sokratovských dialógoch. Táto ironická interpretačná línia vníma Ischomacha ako cieľ satiry a nie ako záskok pre Xenofón. Niektorí tvrdia, že Ischomachus v dialógu je ten istý muž, ktorého rodina sa v aténskom politickom oratóriu stala terčom posmechu. Po tom, čo Ischomachus zomrel, sa jeho vdova prisťahovala k dcére a zaťovi Calliasovi a čoskoro otehotnela s mužovým dieťaťom, čo nakoniec viedlo k pokusu o samovraždu dcéry. Callias bol často parodovaný v aténskych komédiách pre svoje sexuálne prehnanosti a pseudointelektualizmus.
O vnášaní takejto irónie sa tiež často diskutovalo: sú činy jeho manželky znakom zlého vzdelania alebo nevyhnutným výsledkom straty rozhodujúceho vplyvu v jej živote? Nakoľko bol Ischomachus zodpovedný za manželstvo svojej dcéry s mužom takého chudobného charakteru?
Diela:
Spomienky na Sókrata (Apomnémoneumata Sókratús – Memorabilia), 4 knihy, Xenofóntova pocta jeho najmilšiemu učiteľovi, v ktorej zachytáva svoje spomienky podoprené dobovou sókratovskou literatúrou; Sókrata vykresľuje ako vzor dokonalého človeka, ktorý svojim príkladom vychováva k cnosti, priateľstvu, úcte k bohom, spravodlivosti, sebestačnosti a zdržanlivosti.
Obrana Sókrata (Apologiá Sókratús – Apologia Socratis), krátky spis opretý o spomienky iných účastníkov Sókratovho súdu, v ktorom vyzdvihuje Sókratovu povýšenú neochvejnosť a pevnosť jeho názorov zoči-voči smrti.
Hostina (Symposion – Symposium), vylíčenie veselej hostiny usporiadanej Kalliom, na ktorej vystupujú kaukliari a vedú sa vážno-veselé reči o najcennejších prednostiach jednotlivých účastníkov hostiny, ako aj o zdatnosti, kráse a láske; voňavkách, tanci a pití vína.
O hospodárení (Oikonomikos – Oeconomicus), Sókratov rozhovor s mladým Kritobúlom o zisku a rozhovor s farmárom Ischomachom o manažmente denného života – o spolupráci manželov, správe domu, poľných prácach, vedení účtov, odmeňovaní a schopnosti zadeľovať prácu sebe aj ostatným.
Agésiláos (Agésiláos – Agesilaus), chváloreč na spartského kráľa, pod vedením ktorého Xenofón bojoval, napísaná tesne po Agésiláovej smrti.
Spartská ústava (Lakedaimonión Politeia – Respublica Lacedaemoniorum), oslava spartskej výchovy a spôsobu života opierajúceho sa o Lykúrgovu ústavu.
Aténska ústava (Athénaión políteiá – Respublica Atheniensium), dielo Xenofóntovi pripísané omylom.
O štátnych príjmoch (Poroi – de Vectigalibus), návrh ako zlepšiť finančnú situáciu Atén po porážke 2. námorného spolku, výzva k lepšiemu využívaniu dolov na striebro.
Hierón, alebo o tyranii (Hierón – Hiero), rozhovor básnika Simónida so Syrakúzskym Hierónom I. o tom, že aj samovládca môže byť šťastný, ak vládne múdro a spravodlivo.
O love (Kynégetikos – Cynegeticus), náučný spis o technikách lovu, loveckých psoch, výchovnom poslaní lovu a ďalších výhodách, ktoré prináša.
Veliteľ jazdy (Hipparchikos – de Equitum magistro), odborný spis o vlastnostiach veliteľa jazdy.
O jazdeckom umení (Peri hippikés – de Equitandi ratione), príručka o chove koní a výcviku v jazdectve.
Lampugnino Biragos Latinský preklad Xenophons Oikonomikos vo florentskom rukopise, Biblioteca Medicea Laurenziana, Strozzi 51, fol. 3r (dedikačná kópia pre pápeža Mikuláša V., 15.
